Rok 2003
Začiatok roka 2003 bol pre nás ešte stále rokom nenaplnených plánov, lebo pokračovala situácia z roku 2002. Nemali sme vlastné priestory, zostali medzi nami iba naši skalní a tí od nás žiadali aktivity. I keď mesto tiež síce iba núdzovo a provizórne, ale predsa len ako tak riešilo našu situáciu tým, že nám dovolili stretávať sa v priestoroch zasadačky MÚ. Členovia výboru prijali toto riešenie ako jednu z možností, ale vedeli sme, že to takto nemôže ísť ďalej a že situáciu okolo priestorov musíme do budúcnosti vyriešiť.
Činnosť OZ sme rozdelili viac-menej na dve skupiny. Tou najpodstatnejšou bol kontakt s našimi členmi, stretávanie sa a realizácia rôznych aktivít v rámci našich vlastných možností. Tou druhou bol kontakt na Premeny, záujem o to, čo sa v Michalovciach deje a čo je potrebné vedieť.
Začiatkom marca na stretnutí koordinačného zboru sme sa dozvedeli, že koncom roku 2002 z pomedzi našich radov v rámci Premien navždy odišiel pán Peter Smugala, predseda OZ Trend+G Rimavská Sobota. A keďže Premeny sú aj o bežných medziľudských vzťahoch, zaskočilo nás to. O to horšie bolo poznanie, že zastupujúca predsedkyňa tohto OZ si od nás žiadala radu, čo urobiť preto, aby mohla dané OZ zrušiť. A keďže šlo o jedno z OZ, ktoré boli členmi Premien od vzniku danej asociácie, spontánne sme im navrhli, aby prišli ku nám na návštevu, že si o tom všetkom porozprávame, rozobereme to a potom sa uvidí, čo ďalej.
Možno sme si práve vtedy tam v Michalovciach neuvedomili, aký záväzok sme týmto pozvaním na seba prevzali. Áno, bolo to spontánne a predovšetkým to bolo o medziľudských vzťahoch. Lenže tým ľuďom bolo treba zabezpečiť a financovať tak stravu ako aj ubytovanie. Po návrate domov sme zistili, že to vôbec nebude ľahké, ale na druhej strane sme potom neskôr skonštatovali, že ani nemožné. Stalo sa. V predvečer prvého mája sme u nás privítali 5-tich zástupcov OZ z Rimavskej Soboty. A naviac sme sa prezentovali spoločným oficiálnym stretnutím všetkých členov nášho OZ, našich hostí z RS a zástupcov mesta a NsP v Bojniciach.Toto stretnutie malo naozaj vysoký ohlas tak na pôde MÚ,ako aj na psychiatrickom odd. nemocnice v Bojniciach. U našich hostí i u našich členov zanechalo príjemné hrejivé spomienky na dosť dlhú dobu. Keďže nám prialo počasie l. máj sme strávili v ZOO Bojnice, neskôr na spoločnom slávnostom obede a popoludní sme spoločne navštívili priestory psychiatrie v Bojniciach. To, že naši hostia boli našou pohostinnosťou unesení, svedčí to tom skutočnosť, že v júli toho istého roku sme im túto návštevu oplatili u nich v RS.
Odchádzali od nás plní nových zážitkov a príjemných pocitov. Cieľom tejto návštevy bolo však hlavne ukázať im, čo sa dá pre ľudí v OZ urobiť, prečo má zmysel OZ udržať a ísť ďalej, aj keď už nieto Peťa Smugalu. Podarilo sa nám to. OZ Trend+G existuje dodnes. Možno aj našou zásluhou.
V ten istý deň, ako odišli naši hostia, sme sa dozvedeli – prostredníctvom iba obyčajného listu -, že naše OZ uspelo vo výberovom konaní MZ a priznali nám v rámci predložených projektov sumu 2x 100 000,- Sk.
Ešte i dnes si všetci pamätáme, aký to bol pre náš šok. Toto nikto z nás neočakával a viac ako radosť z úspechu nás premohol strach z realizácie týchto dvoch od seba nezávislých projektov.
Trvalo pomerne dosť dlho, kým sme tieto financie reálne obdržali na účet. A keďže šlo o našu prvú skúsenosť s financiami tohto druhu, počínali sme si možno trochu chaoticky, ale hlavne veľmi zodpovedne.
Prvých 100 000,- Sk sme dostali na zriadenie klubových priestorov a vybavenie klubovne. Tu sme síce mali akú-takú predstavu, čo chceme, ale nemali sme priestory. Tento grant bol pre mesto istotou, že náklady spojené s užívaním priestorov budeme mať z čoho hradiť a tak nám pridelilo priestory o rozmeroch približne 20 m štvorcových. Bolo to naša prvá oficiálne získaná adresa: Prievidza, ul. Gorkého l. Tieto priestory sme si dovybavovali predmetmi, ktoré sme si zakúpili z prideleného grantu. Tak sme si mohli zakúpiť náš dlhoplánovaný počítač, ktorý nám naozaj v prvých chvíľach veľmi pomohol a k spokojnosti všetkých členov slúži nám dodnes. Okrem počítača sme si zakúpili v podstate všetko, o čom sme kedysi „snívali“ a finančne sme v roku 2003 zvládli aj prevádzku klubovne aj tzv. nájomné.
Čo nás tak trochu zaskočilo, bola skutočnosť, že na celoslovenský Deň duševného zdravia sme pôvodne plánovali 50 000,- Sk a dostali sme 100 000,-. Niežeby sme nevedeli ich využiť, skôr šlo o to, že sme sa báli porušiť finančnú disciplínu.
Deň duševného zdravia v celoslovenskom rozmere bolo podujatie, ktoré dovtedy nik neorganizoval, boli sme teda prví na Slovensku a po nás to prebrala Liga za DZ, ale v inom formáte. Takže prví na Slovensku a v dejinách jediní, kto uskutočnil toto podujatie.
Stretli sa u nás zástupcovia všetkých OZ v rámci Premien, dokonca sme hostili aj našich priateľov z Česka – zástupcov čohosi podobného, ako sú u nás Premeny – Kolumbus.
Táto celoslovenská akcia trvala síce iba jeden deň a to 10. 10. 2003, lenže naši priatelia prišli ku nám deň predtým a zdržali sa u nás aj nasledujúci deň. Bola to viac-menej trojdňové podujatie, plné krásnych zážitkov a neopisateľnej atmosféry.
Všetko dopadlo tak, ako sme si predstavovali, až na počasie, ktoré však človek ovplyvniť nemôže. Snáď sme boli až príliš opatrní, keď sme daný grant nevyužili naplno a vracali sme z neho čiastku 16 000,- Sk. Keby sa to dalo vrátiť, dnes máme vlastnú kameru. Čo už...
Ako pamiatka na Deň duševného zdravia nám nadlho zostali nami vypracované a v rámci tohto podujatia zhotovené dva samostatné bulletíny, ktoré propagovali existenciu a činnosť tak nášho občianskeho združenia ako aj Premien. Každý z týchto bulletínov bol vydaný v počte 700 kusov a práve prostredníctvom podujatia Dňa duševného zdravia boli oba výtlačky distribuované takmer po celom Slovensku. Medzi moje osobné najkrajšie zážitky novembra 2005 bolo, keď sa na mňa ako na fyzickú osobu obrátila istá pani zo Zlatých Moraviec s tým, aby som jej vysvetlila, čo sa rozumie pod pojmom občianske združenie v tom zmysle, ako sa to uvádza v danom bulletíne. A keďže svoj list adresovala na naše OZ, vybrala si nás, lebo sme boli najbližšie. Podobný zážitok som absolvovala tiež úplne mimo nášho regiónu v rámci svojich súkromných aktivít a stretla som sa v istej rodine s dôverne známou fialovou brožúrkou. Dokonca mi bolo povedané, že tú druhú, oranžovú im ktosi nevrátil.
V tom roku to nebol jediný náš grant, ale podporila nás aj Americká komora a Nadácia Markíza. Tieto financie sme využili v nasledujúcom roku na vzdelávanie a vnútroklubové aktivity Združenia.