Rok 2002
Začínali sme od nuly. Obohatení poznaním, čo nás čaká a čo všetko musíme urobiť pre to, aby naše OZ bolo právne samostatné, aby ho tak vnímali orgány štátnej správy i samosprávy. Prvým krokom bolo zvolať ustanovujúcu členskú schôdzu a poveriť kompetentných konať. To bolo z hľadiska práva. Zvolili sme si výbor, revíznu komisiu i predsedu OZ. Požiadali sme o pridelenie IČO, v istej bankovej inštitúcii sme si otvorili účet a ...
Najskôr sme sa nakontaktovali na psychiatrické odd. NsP v Bojniciach a požiadali sme ich o pomoc, spoluprácu a hlavne o vedomie, že bez podpory nebude mať naša snaha zmysel. Prijali nás s pochopením, vyšli nám v ústrety a medzi nami sa vytvorili nadštandartné vzťahy. A tie trvajú podnes.
Trochu ťažšie bolo presadiť sa na území mesta. Nemali sme priestory, kde by sme sa mohli pravidelne stretávať, nebolo financií. Vtedy sa nám to zdalo viac-menej nespravodlivé, ale dnes chápem ich stanovisko. Boli sme pre mesto novým, neznámym subjektom, bez skúseností. A keďže šlo o oblasť, s ktorou nikto predtým nepracoval, nevedeli nás správne pochopiť. No napriek tomu krok za krokom sme sa zviditeľňovali, plnili sme stanovené ciele a takže možno aj vďaka médiam sa nám podarilo presadiť sa.
Pracovali sme v rôznych rovinách. Tou najdôležitejšou bolo získavanie nových členov a našej dôvery voči ním. Vtedy sme im vôbec z tej materiálnej stránky nemali čo ponúknuť. Bola tu však snaha pomáhať im psychicky zvládať ich život a akýsi prísľub pre nich z našej strany, že sú to nie aktivity kvôli zviditeľňovaniu jednotlivcov, ale že to robíme kvôli ním samým a že v tejto našej činnosti zotrváme.
Zanedbateľnou rovinou nebola ani naša spolupráca na úrovni mesta. Boli to vzájomné dialógy, z ich strany niekedy aj dosť nedôverčivé, ale dali nám príležitosť, aby sme sa presadili. Boli sme prizývaní na zasadnutia zdravotno-sociálnej komisie, kde sa s nami osobne zoznámili poslanci a stali sme sa tak právoplatnými členmi tretieho sektora, ktorý pôsobil na území nášho mesta. Dokonca nám ČK na území nášho mesta načas prepožičal priestory, kde sme sa začali stretávať. Aj keď to bolo iba vymedzený čas a netrvalo to dlho, oplatilo sa. Otestovali sme sa, že vieme osloviť ľudí, získali sme si ich dôveru a postupne sme sa začali posúvať ďalej.
Našim pomerne veľkým problémom boli financie. Keďže neexistuje zákon, podľa ktorého by takéto organizácie boli zo zákona finančne dotované, mali sme iba nepatrnú čiastku od jedného nášho sympatizanta a členské príspevky. Bolo to veľmi zlé, nemali sme ľuďom čo ponúknuť a hlavne tieto financie nám nestačili ani na samotnú administratívno-prevádzkovú činnosť. Boli sme neustále v mínuse. Riešili sme to na rôznych úrovniach, ale žiaľ, vždy sme skončili tam, kde sme začali. Vo vlastných radoch a z vlastného vrecka členov výboru OZ.
Už pri vzniku OZ sme vedeli, že kdesi v Michalovciach má sídlo asociácia Premeny. Keďže naše znalosti pri zakladaní nášho OZ boli pomerne obmedzené, mysleli sme si, že sme snáď prví a jediní na Slovensku. O čom je táto asociácia, že združuje viac OZ podobných ako sme my v rámci celého Slovenska, o tom sme sa dozvedeli až po prvom osobnom kontakte v Michalovciach v júli r. 2002.
I keď úroveň a činnosť tejto organizácie ani zďaleka nedosahovala jej výsledky počas obdobia rokov 2003 až 2006, v tom čase nám veľmi pomohla naštartovať našu činnosť, zorientovať sa v danej problematike a to, možno povediac, až na profesionálnej úrovni. Ešte v tom istom roku sme sa stali jej členom, vtedy v poradí 10-tym a sme ním doposiaľ.
Stalo sa tak na Valnom zhromaždení asociácie v septembri r. 2002 v rámci pobytu Šírava.
O čom bolo toto stretnutie, ktorého sme sa po prvýkrát zúčastnili aj my, sme potom preniesli do našich radov. Odvtedy je pre členov nášho OZ týždenný pobyt strávený na Šírave nielen predmetom poznania, ďaľšieho vzdelávania, ale predovšetkým stretnutia s radovými členmi ostatných OZ spojený s relaxom, športovo-spoločenskými aktivitami i s možnou sebarealizácie priamo počas pobytu, ale i do budúcna.
Vtedy počas tohto nášho prvého pobytu sme získali cenné informácie o tom, ako žijú iné OZ, aké sú ich aktivity a ako získavajú finančné prostriedky. A keďže slovo projekt sa vtedy skloňovalo na všetkých úrovniach, uvedomili sme si, že nám nikto sám od seba žiadne financie neponúkne, že budeme nútení žiadať o financie prostredníctvom grantov, ev. projektov.
Pre členov výboru nášho OZ sa slovo projekt stalo nočnou morou. Nejaké osobitné znalosti v tejto oblasti sme nemali, vôbec sme nevedeli kde a ako začať. Dokonca sme nemali ani možnosti či schopnosti pracovať s počítačom a o internete ani nehovoriac. A pri tvorbe projektov sa táto činnosť odvíjala predovšetkým od počítačovej gramotnosti, vrátane využívania internetu.
Po návrate zo Šíravy sme si vnútorne spracovali získané informácie a pochopili sme, že keď chceme do budúcnosti existovať potrebujeme predovšetkým priestory, kde by sme si mohli nejakým spôsobom zadovážiť počítač, učiť sa na ňom pracovať a hlavne môcť sa pravidelne stretávať podobne, ako je to v iných OZ v rôznych mestách na Slovensku. Lenže problém sa odvíjal od toho, že financie na zakúpenie počítača sme nemali a získať ich grantom sme si netrúfali vzhľadom na našu neschopnosť vypracovať projekt. Dnes sa na to pozeráme s úsmevom, ale vtedy to bolo pre nás psychickou traumou.
Naša nemohúcnosť nás donútila konať. Predovšetkým sme si uvedomili, že kým sa my budeme sami pred sebou ospravedlňovať a hľadať dôvody, prečo nekonáme, iní budú vždy dva kroky pred nami. A raz to musíme zvládnuť aj my.
S priznaním vlastných nedostatkov sme začali oslovovať tak podnikateľov, ako aj organizácie, ktoré vtedy pôsobili na území mesta v rámci samosprávy s prosbou o pomoc. Najskôr to bolo iba sťahovanie tlačív na vypracovanie daných projektov, neskôr vyhľadávanie samotných grantov cez internet s dodržaním podmienok pre ich vypracovanie. Stalo sa.
Každú pomoc sme prijali ako dar s vedomím, že nebyť jej, nemáme ako začať.
A tak na poslednú chvíľu, v časovom tlaku, sme sa rozhodli vypracovať prvé dva projekty nášho OZ a tieto zaslať na MZ SR. V podstate sme ani tak neuvažovali o ich obsahovej náplni, skôr sme sa chceli otestovať, či sme do budúcnosti schopní vypracovávať a predkladať projekty. Chceli sme zistiť, kde a aké chyby robíme pri ich vypracovávaní.
Posledný termín na odoslanie projektov bol 30. november 2002 a my sme tak urobili 28. novembra 2002. Tým sa „problém“ projekty pre nás uzavrel a chceli sme sa k nemu vracať až po vyhodnotení predložených projektov MZ SR v r. 2003 s tým, že budeme analyzovať dané nedostatky a učiť sa ďalej. Týmto závažným rozhodnutím sme skončili v roku 2002.