Informácia o priebehu projektu pacientskej advokácie Moja rodina 2 rok 2009

Teoretická téma-16.12.

 

 

V roku 2009 nás OZ ODOS zaradilo do projektu pacientskej advokácie. Do tohto projektu boli zaradené aj tieto mestá: Michalovce, Považská Bystrica, Žilina, Bratislava a Prievidza. Pacientská advokácia v týchto mestách prebieha v psychiatrických nemocniciach. Tento projekt po dohovore s MUDr. Bárovou sme nazvali Moja rodina 2. Tento projekt je pokračovaním projektov pacientského dôverníctva z rokov 2007 a 2008. Začali sme koncom júna školením dňa 29. júna 2009 pacientskej advokácie pre dvoch našich  členov Milana Peťovského a Ľudku Halanovú, ktorí sa zapojili do tohto projektu a mali  ambíciu stať sa pacientskými dôverníkmi.

Prvýkrát sme prišli na stacionárne oddelenie 6. júla. Do tohto dňa sme navštívili 25-krát stacionárne oddelenie a 10-krát subakútne oddelenie. Teraz sme na konci  projektu. Tento projekt trvá aj s vypracovaním záverečnej správy do konca roka 2009. Sme piati pacientskí dôverníci: Eva Fulajtárová, Miriam Krajčíriková, Ľudmila Halanová, Adriana Karáseková, Milan Peťovský. Máme aj náhradníka Ladislava Mikulu. Na túto prácu sa systematicky školíme z projektu Posilnenie ľudských zdrojov vzdelávaním. Tento projekt zastrešuje Liga za duševné zdravie. Okrem toho sme sa zúčastnili workshopu pre pacientských dôverníkov v Bratislave v dňoch 23. – 24. augusta 2009. Všetky tieto školenia nám pomáhajú zdokonaliť sa v práci pacientskej advokácii.

            Na oddelenia chodíme v dvojiciach alebo aj v trojiciach. V párny týždeň chodíme na oddelenia v pondelky a soboty a v nepárny týždeň v stredu. Pondelky a stredy sme na stacionárnom oddelení a soboty sa pohybujeme na subakútnom oddelení. Každé ráno prídeme na rannú komunitu, kde pacientov oboznámime s programom, ktorý sme pre nich pripravili. Novým pacientom sa predstavíme a dohodneme si celý dopoludňajší program aj so stacionárnou sestričkou, alebo keď sme na subakútnom oddelení aj so sestričkou, ktorá práve slúži na oddelení.

Aktivity pre pacientov sme si rozdelili na náučno – informačné a relaxačné. Vždy dostaneme priestor zhruba pol hodinu, kde preberieme s pacientmi tému týždňa. Témy obmieňame každý týždeň, aby sa nestala situácia, že by pacient počul tému dvakrát. Témy, ktoré preberáme s pacientmi na oddelení sme si vypracovali samostatne podľa daných potrieb pacientov. Tieto témy Vám nebudem čítať ale názvy som priniesla na druhom papieri.

 

Relaxačné aktivity v tomto roku sme zahájili projektom Zdravo a chutne. Tento projekt nám podporila farmaceutická spoločnosť ELI – LILLY. Takto päťkrát prišli pacienti do našich klubových priestorov a spoločne sme pripravovali jedlá studenej kuchyne. Okrem toho sme spolu s pacientmi a členmi OZ boli v Kanianke na opekačkedňa 13.7.. Okrem opekačky sme sa venovali aj grilovaniu zeleniny. Vyvrcholením bola zábava v podobe relaxačného tanca, v ktorom sa zúčastnili členovia OZ. Túto tanečnú terapiu viedla Dáška Dluhošová, stážistka z 
Francúzska.. Tieto všetky aktivity sme si všetci pac. dôverníci písali do relaxačných aktivít pac. advokacie. Celý projekt sa realizoval v stredy v párne týždne. 3.6., 17.6., 8.7., 22.7., 5.8.,  Úzko sme spolupracovali aj so stacionárnym oddelením a pacientami subakútneho oddelenia. Počas týchto sedení sme sa v teoreticej časti venovali informáciám pre pacientov o zdravých surovinách a v praktickej časti sme spolu s pacientami  a členmi OZ pripravovali rôzne zeleninové a ovocné šaláty a rôzne zdravé pomazánky. Tento projekt sme spoločnosti Elli-Lilly predložili ako doplnenie a praktickú aktivitu programu Zdravej výživy, ktorá funguje na oddelení  priebežne celý rok a tiež je financovaná danou spoločnosťou. Náš projekt bol zameraný hlavne na pacientov, ktorí sa tohto programu v nemocnici zúčastňovali a samozrejme bol určený aj stacionárnym pacientom. Takto sa pacienti mohli nenútene stretnúť s našimi členmi, nájsť si medzi sebou kamarátov a postupne prejsť ku nám ako naši členovia. Celý projekt Zdravo a chutne bol už vyúčtovaný a poslaný do danej spoločnosti, kde sme opäť prosili o ďalšie pokračovanie.

 

 

 

I keď pacientskú advokáciu sme spustili  začiatkom júla, so stacionárnym oddelením spolupracujeme už od začiatku roka. Väčšinou aktivity OZ spájame aj so stacionárnym oddelením. Takto sme spolu boli 29. apríla na 4. výročí  OZ Prvosienka v Partizánskom, 20. mája v Bojnickom zámku, 31. mája v ZOO. Pacientov zo stacionárneho oddelenia sme volali aj na guláš party, ktorá sa konala v našich klubových priestoroch dňa 25. júna. Tiež sme sa spoločne zúčastnili akcie Ten motýľ je Váš dňa 22. júna, ktorý bol  umiestnený na námestí v Prievidzi do konca novembra 2009 . Okrem nás tejto aktivity sa zúčastnili aj školy pod vedením neziskovej organizácie Spokojnosť.

2.9. nás OZ Prvosienka pozvalo na športové popoludnie na Bowling do Partizánskeho.

 

8.9. 2009 SEMINÁR-Stretnutie s personálom s MUDr. Marcelou Bárovou .Tohoto podujatia sa zúčastnilo 18ľudí ( 6 pac. dôverníkov+11personálu+1lektor). Školiteľka MUDr. Bárová prešla význam pac. dôverníctva. Táto aktivita bola určená  pre personál nemocnice, ktorí s nami sú v kontakte pri našej práci  pac. advokacie. Pre všetkých zúčastnených  to bolo veľmi poučné.

 

 Dňa 10. septembra sme uskutočnili v našich klubových priestoroch spoločné stretnutie pacientov, ich rodinných príslušníkov a členov OZ. Touto formou sme chceli osloviť aj rodinných príslušníkov aby nás spoznali....

Ďalšie aktivity: 28.10. sme uskutočnili Keramický Workshop v OZ Prvosienka v Partizánskom, kde sme sa venovali modelovacej hline. Prítomných na tomto podujatí nás bolo 9 ľudí od OZ ŠŤASTIE SI TY a 13 členov OZ Pvosienka.

18.11. sme mali keramický workshop na stacionárnom oddelení, kde medzi nás prišli aj dve členky z OZ Prvosienka z Partizánskeho.Spoločne nás bolo 17 ľudí.  Dňa 25.11. sme spoločne s pacientami išli do Soľnej jaskyne a do Jánovho bazéna. Spolu nás bolo 12ľudí. Akcia bola pre všetých príjemným spestrením dňa. Pacientom sa v soľnej jaskyni veľmi páčilo a príjemne sa uvoľnili aj v Jánovom bazéne. Dňa 17.12. pripravujeme pre pacientov stacionárneho oddelenia a aj pre členov OZ spoločný Vianočný večierok, ktorý nám ukončí relaxačné aktivity tohto roka.

 

 

Okrem týchto  relaxačných aktivít, ktoré sme počas pac. advokacie zamerali na pacientov stac. oddelenia, sme sa spolu s pacientami počas dní, keď sme boli na oddelení venovali  aj samotným  prácam- ergoterapiám, ktoré boli zamerané hlavne na výdrž a koncentráciu.Takto sme  spoločne s pacientami pripravovali výrobky zo sadry, magnetky, obrazy , stromčeky šťastia, šili sme spoločne rôzne dekoračné predmety a vankúšiky, obrusy, prehozy, košíky z papiera, krakerovacou technikou sme zdobili črepníky  a venovali sme sa aj rôznym iným prácam,  a  preto sme väčšiu časť finančných prostiredkov   venovali týmto ergoterapiám.

 

 

Každý týždeň konzultujem so stacionárnou sestričkou  zameranie relaxačných aktivít. Okrem našich aktivít musíme dbať na to, aby pacienti mali čas na relaxáciu a osobnú potrebu. Samozrejme, okrem našich aktivít majú pacienti svoj režim, do ktorého im nezasahujeme.

Máme vytvorený plán práce, ktorý visí na nástenkách na stacionárnom oddelení aj na subakútnom oddelení. Tieto nástenky každý týždeň aktualizujeme. Na stacionári máme k dispozícii dve nástenky, jedna je venovaná čiste pacientskému dôverníctvu a na druhej  nástenke visia fotografie z našich spoločných aktivít. Oproti príjmovej ambulancii  je oznam o OZ a o projekte pacientského dôverníctva, kde oslovujeme hlavne rodinných príslušníkov.

Svoju činnosť na oddeleniach si starostlivo zaznamenávame do Individuálnej komplexnej správy a z toho si potom na konci mesiaca robíme mesačné vyhodnotenia, ktoré od nás požaduje MUDr. Marcelka Bárová. Ďalej si svoju prácu 1x do mesiaca vpisujeme do tabuliek, ktoré sú na to určené. Na individuálne stretnutia s klientmi máme iné tlačivá. Ďalej si celý týždeň vyhodnocujeme do Týždenného vyhodnotenia – ide tiež o tabuľku. Zaznamenávame si aj rôzne návrhy na zlepšenie našej činnosti, u pacientov si zaznamenávame ich záujem, aktivitu a potreby, a v tabuľke dôverníkov si zaznamenávame našu spokojnosť s daným dňom a poučenie. Samozrejme nezabúdame na pripomienky a návrhy, ktoré potom rozoberáme na našich stretnutiach. Koncom mesiaca každý pacientský dôverník si musí vypísať vyhodnotenie za príslušný mesiac a vyplniť tabuľku, ktorá je zameraná na  aktivity pacientského dôverníka a na druh riešenia problému pri individuálnych pohovoroch. Tieto tlačivá sa hromadne cez e-mail zasielajú Marcelke Bárovej. Okrem toho vyplňujeme si aj tabuľku – Zhodnotenie aktivít v danom týždni. Táto tabuľka slúži na sprehľadnenie, čo sme s pacientmi robili. Projekt Moja rodina je zameraný aj na rodinných príslušníkov. Toto je téma hlavne Evky Fulajtárovej a Milanka Peťovského, ktorí sú rodinný príslušníci. Prostredníctvom pacientov Evka Fulajtárová nadväzuje kontakty aj s rodinnými príslušníkmi priamo v nemocnici. Takto sa snaží o bližší kontakt s rodinami pacientov. Ešte v minulom roku Evka vypracovala manuály, ktoré odovzdáva pacientom. Evka sa zameriava aj na internet, kde na blog.sk uverejňuje príspevky a svoje pohľady na činnosť pacientských dôverníkov a rodinných príslušníkov.

Okrem toho práca pacientského dôverníka je hlavne zameraná na to, aby sa pacient mohol vyrozprávať formou individuálnych pohovorov. Problémy, ktoré ťažia pacientov sú zamerané na sociálne poradenstvo, vybavovanie invalidných dôchodkov na ZŤP preukazy, na prácu a na PN. Tu Evka využíva svoje poznatky zo sociálneho práva a sociálnej práce. Takto pacientom radí, ako majú postupovať, keď pacienti prídu domov a majú si vybaviť pre nich dôležité problémy, ktoré súvisia s financiami. Ďalej pacientov trápia problémy týkajúce sa rodiny a rodinného zázemia a bývania. Aj tieto individuálne pohovory zaznamenávame do tabuľky. Každý druhý mesiac robíme spoločné stretnutia pacientských dôverníkov, kde si vymieňame svoje poznatky, diskutujeme si problémy pacientov a pripravujeme si plán práce na najbližšie obdobie. Takto sme sa stretli už trikrát dňa 29. júna , 21. augusta a 23.10.. Mali sme v pláne uskutočniť spoločné stretnutie, kde personál oboznámime o našej činnosti a o potrebách pacientov. Ďalej  sme chceli pozvať pacientov zo stacionárneho oddelenia na spoločné cvičenie na fit - loptách. Keďže sme mali problémy s priestormi našej organizácie, túto aktivitu sme nestihli zrealizovať. No budeme spolupracovať s oddelením aj budúci rok a túto aktivitu môžeme zaradiť do našich aktivtít začiatkom bud. roka.

S personálom nemocnice sme zatiaľ nemali za to celé obdobie žiadne problémy. Vychádzali nám v ústrety a pomáhali nám preklenúť určité bariéry medzi pacientmi a nami. Celú našu činnosť hodnotíme veľmi pozitívne a ako sme zistili z našich skúseností, táto činnosť je veľmi potrebná nielen pre pacientov, ale je potrebná aj pre nás samotných. Takto sme si spoločne dokázali, že i keď sme na plných invalidných dôchodkoch, vieme sa sústrediť, skoncentrovať sa na danú činnosť a našimi aktivitami vieme pomôcť ľuďom, ktorí majú tie isté problémy, ktoré sme my už preklenuli a svojou činnosťou im ukážeme, že aj po psychiatrii existuje tiež život i keď s určitými obmedzeniami ale môže byť plnohodnotný.

Teraz nás čaká vyhodnotenie vo forme správy, ktorú má na starosti Evka Fulajtárová a samozrejme vyúčtovanie, ktoré sa  zašle do Bratislavy. Záverečnou správou končí tento projekt.

 

Individuálne pohovory: do konca celého projektu ( do decembra)

Evka:  23 individuálnych pohovorov

Adriana:. 9 individuálnych pohovorov

Mirka: 16 individuálnych pohovorov

Ľudka: 17 individuálnych pohovorov

Milanko: 11 individuálnych pohovorov      Spoločne sme mali: 76 indiv. pohovorov

 

Návšteva oddelení:

Stacionárne oddelenie: 25x

Subak. oddelenie:10 x

 

Relaxačné aktivity: 4. výročie v OZ Prvosienka v Partizánskom,  ZOO, návšteva Bojnického zámku, Ten Motýľ je váš, Guláš párty, projekt Zdravo a chutne 6x, prezentácia tanečnej choreografie Prebúdzanie, Spoločné stretnutie pacientov,ich rod. príslušníkov a členov OZ- spoločné posedenie+diskotéka, Keramický  Workshop v Partizánskom, Keramický Workshop na stac. oddelení, návšteva Soľná jaskyňa+Jánov bazén

 

 

Prebraté témy s pacientami:

 

Význam pacientskej advokácie pre pacientov + zoznamovanie

Dostupnosť sociálno – poradenských služieb pre pacientov po prepustení z nemocnice

Význam existencie OZ Šťastie si ty

Monitor tlače

Život po psychiatrii

10 typov ako prežiť pobyt na psychiatrii

Ako predchádzať relapsu z pohľadu pacienta

Som psychiatrický pacient

Letáčik – DESATORO o tom ako byť duševne zdravý

Informácia o workshope konanom v Bratislave dňa 23.-24.8. 2009

Som psychiatrický pacient-komu hovoriť a komu nie, že sme ležali na oddelení

Význam liečby formou DS

O šťastie sa musíme usilovať

Informácia o školení v Liptovskej Sielnici- aké vedomosti sme sa naučili

Informácia o Kampani Nezábudka

     Netreba zaraďovať: Lieková skupinka. Vedľajšie účinky neuroleptík

Informácie o kampani Nezábudka-výsledky tejto aktivity

Dôležitosť komunikácie lekár-pacient

Právo povedať nie- pre akútnych pacientov

Muzikoterapia

Oboznámenie pacientov o témach školenia v Sielnici

Ergoterapia- práca s hlinou

Pohyb a duševné zdravie

Pozitívny vplyv zvierat na psychickú rovnováhu

Ako prežiť zimné večery bez ujmy

Ukončenie projektu- informatívna správa o aktivitách pre psychiatrické oddelenia

                                                                   Vypracovala: Adriana Karáseková.

 

 

 

 

 

 

 

            Názov projektu :        M O J A    R O  D I N A 

 

 

        V Y H O D N O T E N I E

 

 

        projektu  -  pacientske dôverníctvo – pacientska advokácia

 

 

 

      Správu predkladá:

 

 

 

      Občianske združenie

      ŠŤASTIE SI TY

      Prievidza

 

      o.z. ODOS  a  

      Lige za duševné zdravie

      Bratislava

 

 

 

 

      V Prievidzi, január 2009

 

 

 

                                                                     Spracovala:

 

                                                                      Eva  F u l a j t á r o v á

 

Upozornenie:

 

 

     Táto práca je duševným majetkom OZ ŠŤASTIE SI TY! Pre cudzích návštevníkov webovej stránky Združenia  má iba informatívny charakter a je možno z nej citovať iba prostredníctvom odkazu na túto danú webovú stránku. V žiadnom prípade nie je dovolené cudzím, nezainteresovaným účastníkom na danom projekte,  z nej kopírovať texty,  upravovať ich a po danej úprave ich prezentovať ako obsah daného dokumentu, prípadne ich považovať za svoje autorstvo.

 

O b s a h  :

                            Č a s ť   A:

Názov projektu:  MOJA  RODINA                                           str. :            ...    3

O čom je pacientske dôverníctvo?                                                               ...    3                                                             

Pacientske dôverníctvo v krajinách EÚ a u nás na Slovensku                        ...    4

My, pacientski dôverníci (pacientski advokáti)                                              ...    5

Nie začiatok – iba pokračovanie                                                                    ...    6 

Spoluúčasť rodiny na liečení a živote našich klientov                                      ...    7

Oslovovanie rodinných príslušníkov počas návštevných hodín                

priamo v nemocnici                                                                                        ...    8

- manuál pre rodinných príslušníkov                                                                ...    9

Pacientski dôverníci aj na subakútnom oddelení                                               ..  15

Pacientske dôverníctvo aj pre závislých                                                           ...  16

Individuálne pohovory                                                                                    ...  18

Pacientske dôverníctvo v každodennom živote našich klientov                         ...  18

Spoločné aktivity PD, denného stacionáru a OZ ŠŤASTIE SI TY                    ...  19

Spoločné stretnutia pacientskych dôverníkov                                                  ...  20

Spoločné stretnutia s personálom nemocnice                                                   ...  22

Spoločné stretnutie rodinných príslušníkov, personálu a nás pacientskych

Dôverníkov                                                                                                    ...  27

Rozprava na tému: - témy, ktoré nás zbližovali                                                 ...  27

Činnosť organizácií pôsobiacich v oblasti duševného zdravia

u nás na Slovensku                                                                                          ...  32

- Liga za duševné zdravie                                                                                 ...  32

- ODOS                                                                                                          ...  32

- PREMENY                                                                                                   ...  33

- Občianske združenia                                                                                      ...  35

Dni duševného zdravia a kampaň Nezábudka                                                     ...  36

Medializácia projektu                                                                                        ...  38

Pacientska advokácia, pacientske dôverníctvo – na internete                              ...  39

Naše skúsenosti a ľudia s duševnou chorobou – na internete                              ...  40

Z á v e r                                                                                                            ...  40

                                       Č a s ť   B :

Rozpočet projektu a jeho plnenie                                                                        ...  43

Trochu štatistiky                                                                                                ...  44

Časový harmonogram projektu – ukážka                                                             ...  44

Zoznam spoločne prerozprávaných tém a rozpráv                                                ...  45

Ukážka z vyhodnotenia činnosti pacientskeho dôverníka                                      ...  46

- individuálne komplexné hodnotenie stretnutia z daného dňa                                ...  47          

- mesačné hodnotenie činnosti práce pacientskeho dôverníka                               ...  48                        

Prílohy – náhodný výber                                                                                    ...  51

Zápisy zo stretnutí                                                                                              ...  54

... A osobné zhodnotenie toho, čo najviac zarezonovalo v nás všetkých...             ...  58

                                                                                        Č a s ť   A:

 

Názov projektu:  MOJA RODINA

 

     Cieľom tohto projektu je snaha ľudí nášho Združenia pokúsiť sa aspoň takto pilotne o nadviazanie spolupráce s rodinnými príslušníkmi (ďalej už iba RP) nášho Združenia, ale aj s RP pacientov, ktorí sa opakovane liečia či to už formou denného stacionáru, alebo sú priamo hospitalizovaní, v NsP Bojnice.

Momentálne nám nejde o iniciatívu založiť niečo registrované, s právnou subjektivitou, ako je trebárs OPORA v Košiciach, či kluby RP inde na Slovensku.

Našou snahou bude v mene nášho Združenia osloviť rodinných príslušníkov v tom zmysle, že sú dôležitým článkom nielen v živote každého nášho člena, ale tvoria aj nezastupiteľnú úlohu tak pri samotnom prvotnom rozpoznaní choroby a následne jeho liečby. Avšak ani tu sa ich úloha nekončí, lebo by sa trvale mali stať akýmsi senzorom nielen ich zdravotného stavu, ale v prípade, keď si to situácia vyžaduje aj spojivom medzi lekárom, ostatnými pracovníkmi NsP, štátnou správou či samosprávou.

 

     Na základe poznaní z viac ako 8 ročnej činnosti nášho Združenia máme skúseností, že nejeden z našich členov aj v tej vlastnej rodine, o širšom príbuzenstve nehovoriac, citovo stráda, nie je platným členom danej domácnosti a neraz sú potláčané jeho základné ľudské práva. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo je spolupráca s rodinnými príslušníkmi tak potrebná a nevyhnutná.

  Každý z nás má šancu do istej miery meniť svoje okolie a pomáhať iným, už len tým spôsobom, že tí iní okolo nás nám nie sú ľahostajní. Bolo by zbytočné to žiadať od ľudí, ktorým sú ľahostajní aj tí najbližší. V snahe uspokojiť si vlastné materiálne i duševné hodnoty už nám akosi nezostáva ani času, chuti a síl venovať sa problémom či len životu ľuďom v našej bezprostrednej blízkosti. A keď tak ktosi robí, ten ktosi je v očiach verejnosti tak trochu čudák, človek nehoden nášho zreteľa.

     Myslím si, že je veľa profesionálov, ktorí sa venujú otázkam duševného zdravia. Teóriou, vedeckým poznaním či hľadaním toho, čo ešte dnes ani oni nepoznajú. Do tejto skupiny radíme aj medicínu, farmáciu, dokonca i alternatívnu medicínu. Títo všetci sa snažia pôsobiť na verejnosť prostredníctvom osvety, publikovaním výsledkov svojich prác v rôznych médiach či osobným vystupovaním prostredníctvom médií. Je to správne, no napriek ich úsiliu a snahe nedostačujúce.

     Oveľa viac ako ktorákoľvek rada odborníka dokáže človeku v úzkych pomôcť náš osobný záujem o jeho problémy. Keď sa človek ocitne v problémoch, je to už iba vysielanie S.O.S a čuduj sa svete, nezachytíme ho. Napriek tomu, že je s nami deň čo deň, tvárime sa, že nič sa nedeje. To S.O.S je posledným volaním, vtedy zvyčajne už býva neskoro.

Ľudia, ktorí trávia spolu istý čas a vôbec nemusí to byť iba v rodine, mali by si všímať nálady, reakcie, smútky tých okolo seba. Možno sú to práve susedia, ktorí sa snažia deň čo deň nás pristaviť na schodoch, keď ráno odchádzame do roboty, možno kolegovia v práci nás neodbytne volajú na kávu, lebo chcú čosi s nami prebrať, možno... a my nikdy nemáme čas. Kým...

Zvyčajne potom už býva neskoro.

 

 

 

O čom je pacientske dôverníctvo?

 

     Pacientske dôverníctvo je snaha pomáhať tým, ktorí sú v štádiu najmä prvotného zistenia svojho ochorenia, ich blízkym príbuzným a istá forma pomoci človeku, ktorý sa opätovne ocitá na psychiatrii.

 

     O čom je pacientskeho dôverníctvo a že by sme si to aj sami radi vyskúšali, na túto tému sme sa začali rozprávať s lekármi psychiatrického odd. NsP v Bojnicich už v minulosti. Ich prvotné reakcie boli rôzne, bola v nich aj nedôvera, strach, ako vždy, keď ide o čosi nové, nepoznané. Už v minulom roku sme u nás v Združení pre našich členov, ale hlavne pre personál psychiatrie zorganizovali také malé spoločné sedenie, kde sme im vysvetlili podstatu PD a zároveň sme sa zahrali, akoby to mohlo v skutočnosti prebiehať. Napriek všetkej snahe to prijali s rozpakmi, ale... Začali už o tom trochu premýšľať a záver našich niekoľkých rozhovorov na túto tému bol asi taký, že keď to bude z našej strany možné, pôjdu do toho spolu s nami.

 

     Na základe tohto ich rozhodnutia sme začali hľadať spôsob, ako túto myšlienku zrealizovať. Preto sme oslovili Ligu za duševné zdravie, aby podporila náš projekt, ktorým by sme mohli začať. Stalo sa. Po zhodnotení všetkých pre a proti uvedených v projekte, Liga nás nakoniec podporila a boli sme vybraní v rámci celého Slovenska ako jedno z troch OZ pre realizáciu danej myšlienky, daného projektu. Takto sa začal plniť náš niekoľkoročný sen o pomoci iným. 

 

      Toto som si prepožičala z minuloročnej hodnotiacej správy projektu PRE TEBA. A prečo? Aby ten, kto sa po prvý raz dostane k tejto téme prostredníctvom vyhodnotenia projektu MOJA RODINA bol tak povediac „v obraze“ o čom je daná aktivita.

 

     Samozrejme, my sme v tomto roku k pacientskej advokácii/pacientskemu dôverníctvu pristupovali už po minuloročnej skúsenosti „čoby“ profesionáli. Tak nás bral i personál NsP počnúc samotným jej riaditeľom MUDr. L. Gerlichom, primárom psychiatrického odd. MUDr. V. Garajom a všetci ostatní, vrátane ambulantných psychiatrov v našom meste.

 

     Ako profesionálov, ktorí síce robia čosi nepoznané, nové, nás začali brať aj pracovníci štátnej správy a samosprávy v našom meste, lebo nám ochotne vychádzali v ústrety pri riešení problémov našich klientov. Mnohí si nás pamätali z minulého roku a boli ku nám veľmi ústretoví. Tak sa nám podarilo vyriešiť nejednu – z ich pohľadu – zložitú situáciu priamo ako účastníkovi konania, častokrát aj bez ich osobnej prítomnosti.

 

 

 Pacientske dôverníctvo v krajinách EÚ a u nás na Slovensku

 

 

  Pacientske dôverníctvo je na pomery Slovenska úplne čosi nové, niečo čo síce môže reálne existovať, ale je ešte stále v rovine pilotných projektov. Určite bude musieť ešte uplynúť nejaký ten čas, aby ho zobralo na vedomie MZ SR, MPSVaR a vôbec legislatíva ako taká. S tým určite počítame všetci v rámci našej asociácie Premeny, takže vďaka aj za tieto prvotné projekty zo strany Ligy, ev. tých ostatných. A ako je to vo svete? Už v mnohých krajinách EÚ je táto aktivita viac-menej bežná a v niektorých z nich aj ošetrená legislatívne. Znamená to, že dané štátne orgány ju finančne podporujú, ev. je to aj istý druh sebarealizácie v rámci zamestnania ľudí, ktorí majú problémy so svojím psychickým ochorením. Nielen za seba, ale za všetkých, ktorých sa tento problém priamo dotýka, a to tak samotných psychiatrických pacientov a ich rodiny, chcem len veriť, že za niekoľko rokov to bude úplnou samozrejmosťou aj u nás na Slovensku.

 

 

My, pacientski dôverníci (pacientski advokáti)

 

     Advokácia vo voľnom preklade znamená hovoriť za niekoho, v mene niekoho, obhajovať právo iných. Bežne sa nám v podvedomí spája s justičným právom a v inom zmysle je ponímaná skôr dvojzmyselne – robiť niekomu advokáta, teda zastať sa pravdy niekoho pred inými.

     Čo sa týka pojmu pacientska advokácia, o tom mnohí zrejme ešte nepočuli. Aj tu to vychádza z prapôvodu významu slova – obhajovať práva iného, hovoriť za iného. Charta práv pacienta je dnes už známou verejnou listinou, ale pacientska advokácia je pojem zatiaľ ešte neznámy. Nakoľko advokácia je v slovenskom jazyku spájaná s justičným právom, nie je možné tento výraz úradne použiť v inej spojitosti. V reálnom živote to znamená, že najvyššie orgány našej štátnej správy odmietajú tento pojem v súvislosti s inou aktivitou, ako justičnou, a preto pojem PACIENTSKA ADVOKÁCIA nechcú akceptovať. Myslím si, že je to len otázka času, nakoľko dnes v iných krajinách je tento pojem bežne zaužívaný a v podstate všetko, čo o PA dnes vieme, sme prebrali z rôznych krajín EÚ – Holandska, Írska a čiastočne i z Maďarska.

    Nech túto aktivitu nazveme akokoľvek, určite je pre život mnohých ľudí prospešná. Nielen pre tých, ktorým je určená, ale rovnakým dielom aj pre tých, ktorí ju vykonávajú. Aby sme urobili zadosť našej slovenčine a Ministerstvu vnútra SR, začali sme používať výraz pacientske dôverníctvo a tí, ktorí sa jej venujú, nie sú teda pacientskymi advokátmi, sú pacientskymi dôverníkmi.

      Aj keď tento výraz možno naša slovenčina bežne ešte neregistruje ako plnohodnotný významový pojem, trebárs ako duševné zdravie, pacientske dôverníctvo má nielen svoje opodstatnenie v spojitosti slov z gramatického pohľadu, ale hlavne má svoje opodstatnenie pre tých, ktorým je určené.

   Pacientske dôverníctvo je vykonávané ako dobrovoľná, neplatená činnosť. Pacientski dôverníci nie sú zdravotnícki pracovníci, nemajú právo zasahovať do liečebného režimu, nepodliehajú pod personál nemocnice. Sú to bývalí psychiatrickí pacienti, alebo ich blízki prítomní. Ich poslaním je predovšetkým byť nápomocní lekárom pri liečbe daných pacientov a to už ich samotnou prítomnosťou. Vedomie, že aj my sme kedysi ležali na posteli a boli časy, keď nám mohlo byť všetko ukradnuté a dnes sme tí, ktorí vlievame silu do života iným, je podľa odborníkov účinnou terapiou.

     A ako sa z bývalého pacienta stane pacientsky dôverník, pacientsky advokát? Život je veľmi zložitý, na tento odbor nemáme ešte školy. Túto myšlienku som si prepožičala preto, aby som tak trochu parafrázovala aj pacientsku advokáciu. Nie, ani na tento odbor človeka žiadna škola nedokáže pripraviť. Teda pacientke dôverníctvo je predovšetkým o dôvere človeka k človeku.

     Už vlani sme v spolupráci s ODOS-om  cez Ligu za duševné zdravia piati vybraní uchádzači absolvovali potrebné vzdelávanie k výkonu danej aktivity. Tieto školenia boli uskutočňované cyklickou formou a trvali približne 7 až 10 dní. Určite sa počas tohto školenia nedalo do nich zahrnúť všetko potrebné, čo človek získava postupne nejakým druhom štúdia počas niekoľkých semestrov. Získali sme informatívne poznatky z oblasti justičného práva, farmakológie v prepojení na psychické ochorenia, z oblasti psychológie, etiky, aspoň isté základy sociálneho poradenstva, atď. Ale aj o tom – ako neublížiť a tiež ako si nenechať ubližovať! – Takto vystrojení sme sa vlani vybrali do terénu, medzi našich klientov. Obohatení o praktické skúsenosti z vlaňajška, sme si naše znalosti, vedomosti a praktické poznatky „oprášili“ a na základe dohody s Ligou za duševné zdravie, ktorá projekt MOJA RODINA financovala, sme šli opäť do toho. Tentokrát nie však na pár mesiacov, ale náš projekt trval 2x tak dlhšie ako vlani, presne celých osem mesiacov. Koordinátorom projektu bol ODOS na čele s MUDr. Marcelou Bárovou, ktorá je zodpovedná nielen za jeho finančné plnenie, ale celkový priebeh toho množstva aktivít z neho vyplývajúcich.

     Po dobrej skúsenosti z roku 2007 a získaním Certifikátu pacientskeho dôverníka sme zároveň získali aj oprávnenie školiť si pacientskych advokátov z radov členov nášho OZ, prípadne aj iných záujemcov a to buď ex-pacientov psychiatrie alebo ich rodinných príslušníkov. Takto sa nám do rodiny pacientskych dôverníkov podarilo získať dvoch nových členov a to mladučkú 21 ročnú dievčinu, pacientku a istého pána v rokoch, otca psychicky chorého dospelého syna. Naša Maťka to neskôr kvôli vlastným zdravotným problémom vzdala, ale pán Milan sa novej úlohy v jeho živote ujal s veľkou zodpovednosťou.

     My, pacientski dôverníci sme v podstate úplne obyčajní ľudia, ani nie bývalí psychiatrickí pacienti, skôr zastabilizovaní a potom rodinní príslušníci, blízki príbuzní, teda MOJA RODINA. Skutočne, naozaj nezáleží ani na veku, vzdelaní, či iných danostiach. Podstatné pre výkon tohto postu je chuť pomáhať iným, snaha preniesť na druhých vlastné osobné skúsenosti, obetovať svoj vlastný čas a niekedy aj čas potrebný pre vlastnú rodinu a to bez videnia finančnej odmeny, ev. nejakého zisku. Tieto aktivity sa v podstate vykonávajú bezplatne a odmena, ktorú daný pacientsky advokát obdrží za troj - štvorhodinový pobyt na „pracovisku“, pokryje akurát tak náklady na jeho občerstvenie, prípadne na cestovné. Túto prácu nie je možné vykonávať popri zamestnaní, nakoľko aktivity v rámci pacientskeho dôverníctva nemajú pevne stanovený harmonogram a neraz sa odvíjajú aj v závislosti od počasia, od zdravotného stavu klientov, alebo iných nepredvídaných udalostí. 

 

Nie začiatok – iba pokračovanie

     To, že sme sa 26. mája 2008 stretli všetci piati – noví pacientski dôverníci – spoločne so sestrou stacionára Zuzkou a našimi klientmi, nám sa zdalo akoby pokračovanie našej – na nejaký ten čas prerušenej – aktivity. Dokonca ani našim dvom novým členom nášho tímu to nebolo nič neobvyklé, nakoľko Maťka sa vlani PA zúčastňovala priamo ako klientka a náš Milanko bol vlani našou neplatenou pomocnou silou v rámci daného projektu ako organizátor.

     Vyzbrojení novými menovkami, propagačnými materiálmi z Ligy za duševné zdravie, z nášho OZ a asociácie Premeny sme sa prihovorili dovtedy nič netušiacim ľuďom na druhej strane stola. Z našej prítomnosti boli zaskočení, lebo poväčšina z nich o danej aktivite a projekte nikdy nepočuli a nikdy sa nezúčastnili podobného sedenia.

     Náš prvý pracovný deň sa začal trochu výnimočne, sestra Zuzka nás predstavila ešte pred raňajšou komunitou. To jej predstavenie bolo naozaj iba výnimočne krátke, zvyšok nechala na nás samotných.

     Po raňajšej komunite a následnej prestávke, sme si potom s prítomnými pacientmi, teda našimi klientmi stretli ešte raz a postupne každý z nás dostal slovo. Stručne sme sa im predstavili, predstavili skupinu, ktorú budeme v rámci projektu zastupovať a čo všetko môžu od nás očakávať, s čím sa môžu na nás obracať.

Tých informácií bolo zrejme na prvý krát pre nich pomerne veľa, no ubezpečili sme ich, že nie sú povinní si všetko naraz zapamätať, lebo sa zrejme budeme priebežne stretávať a opakované stretnutia budú časom pre nich úplnou samozrejmosťou.

Zároveň sme im veľmi stručne predostreli plán našej činnosti približne cca na 2-3 týždne s tým, že tieto naše stretnutia v pracovnej časti zameriame v spolupráci so sestrou stacionára aj na tzv. pracovnú terapiu, v rámci ktorej by sme radi boli nápomocní pri tvorbe ich tzv. pracovných aktivít. Súčasťou nášho plánu práce budú rôzne druhy ergoterapie, na realizácii ktorej sa budeme aj osobne podieľať a tiež našou snahou bude im pomôcť aj finančne nákupom rôznych druhov pomôcok.

Po opätovnej prestávke a prerozdelení liečebného harmonogramu sme sa my, pacientski dôverníci prerozdelili a okrem druhej časti spoločných aktivít sme sa s nimi snažili aj ľudsky zblížiť. Boli sme prekvapení, že našu ponuku individuálnych pohovorov a rozpráv prijali takmer okamžite a k individuálnym kontaktom sa hlásilo mnoho z nich už počas prvého dňa. Bolo to pre nás príjemné, no zároveň veľmi zaväzujúce.

 

Spoluúčasť rodiny na liečení a živote našich klientov

 

      Tento projekt sme nazvali MOJA RODINA. Oproti projektu z roku 2007 mal byť pôvodne zameraný hlavne na rodinných príslušníkov a ich spoluúčasť pri liečbe našich klientov. Žiaľ, tento náš cieľ nevyšiel. Začali sme v podstate už vo vlastných radoch s tým, že sme oslovili našich členov, aby vyzvali svojich príbuzných, podľa vlastného odporúčania, na osobný kontakt s nami s cieľom zblížiť sa s nimi a zároveň tak bližšie spoznať aj samých. O túto aktivitu z radov našich členov nebol žiaden záujem, čo nás dosť nepríjemne prekvapilo. Skôr nám výslovne dali na vedomie, že oni sami o tento druh komunikácie medzi nami a ich rodinnými príslušníkmi nemajú záujem, ev. si ho neželajú. Vyšlo nám z toho poznanie, že naši členovia sa boja priznať ku skutočnosti, akí v podstate sú a ako ich poznáme my v rámci Združenia. Že by mohlo dôjsť aj k čomusi pozitívnemu v rámci spolužitia s tými doma, k zlepšeniu ich vzťahov, ale aj postaveniu u nich v rodine, rázne odmietli.

Pritom naším cieľom vôbec nebolo vyzvedať sa na ich prípadné negatíva, iba sme chceli poznať názor ich blízkych príbuzných na každodenný život s človekom, ktorý mal v živote tú smolu a musí žiť ako duševne chorý. Celý tento projekt sa v mojej hlave i v mojom srdci rodil dlhšiu dobu a to po dedukcii mnohých mojich známych, ktorí sa neraz odvolávali na našu „dobročinnosť“ slovami, že iné je o týchto ľuďoch rozprávať, písať a aj neraz sa ich zastávať a iné je skutočne s nimi žiť. Ale to, ako skutočne títo ľudia žijú, ako trávia život v spoločnosti vlastnej rodiny, ako rodina akceptuje, ev. zaznáva ich práva, to sme sa „bohužiaľ“ nedozvedeli, ani po ukončení daného projektu.

A stačilo naozaj tak málo. Prísť medzi nás a spolu sa rozprávať. Možno, možno keby tak ktosi konal, ku koncu septembra by nemuselo dôjsť k smutnej udalosti, keď... keď to jeden z našich členov dobrovoľne vzdal a nechal po sebe mnoho, mnoho nešťastných ľudí!!!!!!!

Aj takto chápeme, my, pacientski dôverníci, spoluúčasť rodiny na liečení a živote našich klientov.

 

Oslovovanie rodinných príslušníkov počas návštevných hodín

priamo v nemocnici

 

     To, že sme touto aktivitou nepochodili u vlastných našich členov, nevzdali sme to. Akosi sme prehodnotili ich postavenie u nás na Združení a v snahe nemeniť si o nich mienku, alebo aby nestratili medzi sebou už vybudovaný daný spoločenský status, rozhodli sme sa ísť ďalej.

     Možnosť osobného kontaktu s rodinnými príslušníkmi sme pri každom sedení ponúkli našim klientom rovno na stacionári. Vysvetlili sme im podrobne o akú aktivitu ide, že je to predovšetkým v ich vlastnom záujme a pre ich dobro. Odozva na túto našu výzvu bola z ich strany v mnohých prípadoch priaznivá. Dokonca sa nám neraz stalo, že počas našich rozpráv, sedení, keď sme spolu „lúskali“ jednotlivé témy, mnohí z nich sami svorne konštatovali: toto by mali počuť moje deti, moji rodičia, môj manžel. Ale... s obsahom danej témy a odporúčaním smerom k ich rodinám, na tom sme sa stretli. Ťažšie už bolo zrealizovať dané stretnutia s ich príbuznými, lebo oni, ich príbuzní, nejavili záujem o rozhovor ani s lekármi, či iným personálom nemocnice, nieto ešte s niekým, koho v podstate vôbec nepoznajú. A to, že každá cesta, aj tá najdlhšia, vždy začína prvým krokom, ktorý musia urobiť oni, to pochopiť nechceli. Akúkoľvek snahu z našej strany o zblíženie ich blízky príbuzní, tá – MOJA RODINA – sústavne odmietala. A až na malé výnimky, bolo tomu tak až do konca trvania projektu.

 Až na malé výnimky... tie sa udiali nečakane, neohlásene a boli pre nás istým nepísaným vzdelávaním. Tie stretnutia, okrem spoločne organizovaných nemocnicou, boli celkom neplánované, neohlásené, takže nemali sme sa možnosť na ne dopredu pripraviť. Ale stáli za to. Tieto prepadáky príbuznými neboli prepadáky v tom zmysle, že sme pohoreli, ale tak, že nás ktosi „prepadol“ nečakane. Možno práve preto boli tieto stretnutia intenzívnejšie a v nás zanechali trvalé spomienky. Aj keď boli vždy spojené s riešením rôznych sociálno-ekonomickými problémami, nevyhli sme sa ani ostatnému, čo sa týka spolužitia týchto ľudí vo vlastných rodinách. I keď všetky problémy, s ktorými sa obe strany denno-denne potýkajú, sú nám všetkým dôverne blízke a známe, počuť ich od iných bolo aj pre nás čosi nové. Keď nič iné, tak iba konštatovanie, že  m o j e   problémy sú úplne rovnaké, ako tie, ktoré riešia aj v iných rodinách. A o čo konkrétne išlo vždy? – dodržiavanie liečebného režimu cez lieky, harmonogram dňa a pochopenie, ev. nepochopenie niektorých členov rodiny, o čom je duševné ochorenie. Druhým problémom, ktoré v rodinách musia riešiť je ekonomická závislosť týchto ľudí od iných členov rodiny, starostlivosť hlavne o deti, ale aj o rodinu, kde žije duševne chorá osoba a nutná výpomoc v takejto domácnosti. Neposledným, no veľmi vážnym problémom je závislosť na alkohole tak u samotného psychicky chorého človeka, alebo v radoch jej blízkych príbuzných.

Veľkým prekvapením pre mňa osobne bola skutočnosť, že ma vyhľadala matka mladého muža, ktorá sa o tomto projekte -  danej aktivite dozvedela sprostredkovane a vôbec nebola z nášho mesta. Prišla ku nám v snahe riešiť exekúciu svojho syna z dôvodov neplatenia výživného na deti a vzápätí mi prerozprávala celý jej životný príbeh a životný príbeh jej psychicky chorého syna, schizofrenika a zároveň aj ťažkého alkoholika. A keďže išlo o mladého muža vo veku môjho syna, nebolo mi vôbec zaťažko predstaviť sa v jej postavení a snažila som sa jej vysvetliť, akú pomoc môže od nás očakávať a čo všetko sme ochotní aj vo veci exekúcie pre jej syna urobiť. Bolo to síce nad rámec našich povinností, ale... vidiac pred sebou nešťastnú matku, starú mamu dvoch vnúčat, ktorým život pridelil nie toho najsprávnejšieho otca, neváhala som ani na okamih, že urobím pre ňu a pre jej syna prvé i posledné. Bohužiaľ, i tento príbeh skončil inak, ako mal.  Syn najskôr matke veľmi ublížil a následne to riešil dobrovoľným odchodom. Našťastie, matka zraneniu nepodľahla, no dnes bojuje so začínajúcou sa drogovou závislosťou u svojho 13-násťročného vnuka.

 

Až neskôr, keď náš projekt sa takmer chýlil ku koncu, ozvala sa mi istá mamina so svojím poznaním, že ... Či vieme, kedy začať s oslovovaním príbuzných a kedy už je neskoro?

Takže táto jej otázka sa nadlho stala témou mojich úvah a do budúcnosti sa jej budem v rámci vlastných možností, či záujmu zo strany odborníkov, venovať.

 

     Keď sa nám v prvých týždňoch realizácie daného projektu nedarilo osloviť tých, ktorým bol projekt pôvodne určený, rozhodla som sa inovovať spôsob mojej práce a daný prvý kontakt sme sa rozhodli nadviazať s príbuznými počas návštevných hodín. Takto pripravený a vyzbrojený „manuálom“ sme celkom ľahúčko oslovili tých, ktorých kroky smerovali k odd. psychiatrie s cieľom, aby si od nás prevzali aspoň daný materiál. Ten manuál sme vypracovali sami a jeho cieľom bolo zlepšiť komunikáciu medzi nimi a tými, za ktorými pôvodne prišli. Počas približne 6 týždňovej tejto aktivity konanej vždy v stredu, sobotu a v nedeľu sme oslovili mnohých návštevníkov a to nielen pri ich príchode, ale hlavne po ukončení návštevy. Ich reakcie už na samotné oslovenie boli rôzne. Nielen odmietavé, ale doslova až negatívne, dych vyrážajúce. Dlho som nemohla „stroviť“ vetu vyslovenú maminou, že...

-         ja nie som blízka príbuzná, ja som iba jej matka a moja dcéra má už vlastnú rodinu!!!-

Iba tak pre poznanie tých, ktorí o mne nikdy nič nepočuli, nič nevedia. Všetky aktivity na úseku duševného zdravia, ktoré sa zrodili v našom regióne, sú iba preto, lebo sama som maminou, teda matkou, mladej vydatej ženy, ktorá má svoju vlastnú rodinu, teda svoje vlastné dve deti a manžela. Pomôže mi niekto „prežrieť“ výrok onej matky?????

 

- manuál pre rodinných príslušníkov v konkrétnej podobe:

 

     Vážení rodinní príslušníci!

 

     V rámci projektu Moja rodina, ktorý realizuje pre Vás, rodinných príslušníkov, naše OZ ŠŤASTIE SI TY v spolupráci so psychiatrickým odd. NsP v Bojniciach a za finančnej podpory Liga za duševné zdravie a OZ ODOS Bratislava, Vás chceme osloviť s dobre mienenými radami, aby Vaša návšteva bola pre nich potešením, sviatkom a príjemným zážitkom pre obe strany.

     Bez ohľadu na to, aký máte príbuzenský vzťah k osobe, ktorá je tu momentálne hospitalizovaná, musíte mať na zreteli hlavne skutočnosť, že z Vás dvoch ona je tou zraniteľnejšou bytosťou a to bez ohľadu na to, ako hlboko Vás zasiahla skutočnosť, že ktosi Vám veľmi blízky leží na psychiatrii.

      Z dlhoročnej skúsenosti s priamym kontaktom pacientmi psychiatrie je známe, že ich ochorenie je poväčšine väčšou traumou pre rodinu, ako pre nich samých. Je už chronicky známe, že rodina sa snaží pred verejnosťou tento rodinný „problém“ skrývať, pomenúva ho rôznymi inými menami a v prípade hospitalizácie na psychiatrii a následne návštev na psychiatrii počas hospitalizácie príbuzní sa ľudovo povedané hanbia pred svetom.

     V snahe mať túto návštevu rýchlo za sebou, si ani častokrát neuvedomujú, že svojím náhlením sa, ev. strachom z odhalenia, u navštívenej osoby vyvolávajú negatívne pocity, stres a pocit viny.

 

     Preto sme sa rozhodli, ak dovolíte, trochu Vás previesť ľudskou psychikou a myslením toho, koho ste dnes navštívili, ev. idete navštíviť.

 

     Skôr, ako nabudúce prídete navštíviť svojho príbuzného, alebo inak blízku osobu, skúste si doma prečítať nami ďalšie dobré mienené rady a to hlavne, čo sa týka u neho dôvodu jeho hospitalizácie na tomto odd.

 

    Ak si myslíte, že dôvod, prečo ten „náš človek“ takto skončil a prečo práve on, nie je rozhodujúci, skúste si prečítať nasledovné odôvodnenie jednotlivých situácii.Aj keď tieto dôvody Vy, ako rodinný príslušník, či blízka osoba, už nezmeníte, možno Vám pomôžu lepšie sa zorientovať pri návšteve Vašich blízkych priamo v nemocnici.

 

     Príloha č. l – najčastejšie dôvody hospitalizácie pacienta na psychiatrii

 

     Dnes si už viete odpovedať otázky, do ktorej skupiny patrí ten môj syn, manžel, dcéra, mama, otec, teda ten môj najbližší príbuzný a je veľmi dôležitý je môj osobný vzťah k nemu. Dôležitý aj z pohľadu príbuzenského vzťahu a tiež aj z pohľadu každodenného kontaktu s ním.

     Zaradiť človeka do istej skupiny, znamená uvedomiť si jeho postavenie a náš vzťah k nemu  aj z hľadiska práva, zákonov, či z hľadiska sociálno-ekonomického. Je dobré, ak sa vzťah k takejto osobe vyprofiluje aj medzi ostatnými príbuznými a stáva sa trvalým. Následne z toho pre danú rodinu vyplývajú práva a povinnosti zo zákona.

Iné je, ak tento náš blízky príbuzný žije trvale s nami v jednej domácnosti a je súčasťou môjho života deň čo deň a pritom môže ísť o vzdialene blízkeho človeka – synovec, neter, teta alebo je to rodovo najbližší príbuzný – dospelý syn, dcéra, ktorá má už svoju vlastnú rodinu a nežije s nami v spoločnej domácnosti.

Aj tieto skutočnosti veľmi vplývajú na psychiku hospitalizovaného a pri našich návštevách by sme nemali na toto zabúdať.

 

     Čo sa týka citových a osobných vzťahov vyplývajúcich z pojmu blízki príbuzní, alebo blízka osoba, je to veľmi zložitá oblasť vzťahov i bežne u každého zdravého jednotlivca. No u človeka, presnejšie u ľudí, ktorí takto hodnotia svoj príbuzenský stav k psychicky chorej osobe, je to veľmi, veľmi zložité.

 

     Podobne ako u vymenúvaní dôvodov hospitalizácie na psychiatrii, i v hodnoteniu príbuzenských vzťahov zdravých ľudí k ľuďom psychicky chorým a naopak je potrebné venovať väčší priestor, takže opäť to budeme riešiť prílohou.

 

     Príloha č. 2 – Moja rodina, blízki príbuzní a čo na to prípadne zákon?

 

     Hneď po hospitalizácii – teda prvé dva dni sa neodporúča u pacienta žiadna návšteva bez ohľadu na to, kto sme. Keďže nám blízka osoba sa práve vžíva do roly pacienta, ev. sa podrobuje základným vyšetreniam a určeniu diagnózy, nie je vhodný čas na návštevu. Prirodzene, ak sme už neboli priamo pri hospitalizácii, je potrebné, aby najbližší príbuzní sa  bezodkladne spojili s ošetrujúcim lekárom a dozvedeli sa o príčine hospitalizácie pacienta, ev.  o prognóze jeho zdravotného stavu a následne postupu liečby. Ak je to len trochu možné, je potrebné uprednostniť osobný styk s lekárom. Toto sa týka viac-menej najbližších príbuzných a to i v tom prípade, ak už ide o dospelé deti, ktoré už  majú svoju rodinu. V prípade rodiča, aj keď nežije s nami v spoločnej domácnosti, alebo žije v inom meste či regióne, dospelé deti by si mali nájsť čas a spoločne navštíviť lekára v nemocnici ešte skôr, ako navštívia otca či mamu. Je to dôležité najmä preto, aby si navzájom prerozdelili úlohy v rodine, kto a akým spôsobom bude tomu svojmu rodičovi po návrate domov nápomocný.

 

     Teraz, keď už poznáte dôvod hospitalizácie svojho príbuzného a lekári s Vami skonzultovali jeho zdravotný stav, je potrebné urobiť všetko preto, aby ho Vaša prítomnosť nestresovala, aby bola z jeho strany žiaduca a aby mu pocit, že rodina je na jeho strane pomáhala pri uzdravovaní. Toto si je potrebné neustále opakovať vždy pri každej návšteve svojho blízkeho príbuzného a to bez ohľadu na to, do ktorej skupiny z dôvodov hospitalizácie ho radíme.

 

     Podľa dôvodu hospitalizácie z predchádzajúcej kategorizácii je potrebné v rodine sa dohodnúť, kto pôjde na prvú návštevu za tým našim rod. príslušníkom, koľko nás na tej návšteve bude a treba si pripraviť aj taký menší program tej návštevy.

Na prvú návštevu by mal ísť jeden, maximálne dvaja ľudia, ktorí majú k danému človeku ten najbližší vzťah. Mala by to matka, ev. manžel či manželka, dospelá dcéra, dospelý syn.

Najlepšie je, ak na prvú návštevu za pacientom príde osoba, ktorá s ním žije trvale v spoločnej domácnosti. Ak pacient žije sám, potom je potrebné, aby prvý kontakt s ním v nemocnici nadviazal príbuzný, ku ktorému má on najbližšie a najviac mu dôveruje. Táto návšteva by nemala byť umelo predlžovaná a jej optimálny čas by mal vymedziť lekár, prípadne sám pacient.

 

     Prvá návšteva po hospitalizácii, nech je už jej dôvod akýkoľvek, by sa mala niesť v duchu lásky k navštívenej osobe a ak nie presne takto, tak asi v tomto duchu:

 

     Som rada, že nám lekári dovolili dnes sa s tebou konečne opäť stretnúť, lebo nám všetkým doma veľmi, veľmi chýbaš. Všetkým, dokonca aj .... veľkú úlohu tu môžu zohrať aj domáce zvieratká. Aj ten náš dom je akýsi ponurý a prázdny bez teba. Všetci sa stále obzeráme, kde si a prečo nie si tu s nami. Či to už pri obede, večer, keď pozeráme televíziu, bez teba to skrátka nie je ono. Už teraz sa tešíme, že sa vrátiš domov a budeme zase všetci.

     V prípade, že pacient nereaguje podľa nášho očakávania a naše slová v ňom nevyvolali takú reakciu, ako sme očakávali a snáď, keď ďalej mlčí, treba v rozprávaní pokračovať ďalej. Tu sa žiada aj nejaký fyzický kontakt, chytiť ho za ruku, objať ho a pritúliť si ho k sebe, alebo aspoň pohladiť ho po vlasoch, po tvári. A stále rozprávať. Pripomínať mu osoby jemu blízke, ako sa im bez neho vlečie čas – ak ide o matku malých detí, rozprávať jej zážitky, ktoré deti v jej neprítomnosti zažili a ako sa neustále na ňu vypytujú. Rozprávať jej o úspechoch jej detí, prezentovať ich malé prehrešky, atď... Z nášho rozprávania navštívená osoba musí mať pocit, že všetko, za čo ona pred hospitalizáciou zodpovedala a bola nútená riešiť, je v poriadku – vrátane fyzickej opatery maloletých detí, ale zároveň by sme v nej mali vzbudiť pocit, že ona je tou najdôležitejšou osobou a že i napriek momentálnej zdravotnej indispozície sa s ňou do budúcnosti počíta. Napr.: Už sa všetci tešíme na to, ako v lete budeš s nami večer čo večer opekať a určite na tú kontrolu pôjdeš s Jankom už ty sama.

Sú to síce maličkosti, ktoré si chorý človek v tom istom momente nie je schopný ešte plne uvedomovať, ale aj melódia hlasu a optimistický tón nášho rozprávania môže u chorého človeka prebudiť podvedomie a následne takto spustiť proces uzdravovania.

V prípade, že ide o staršiu osobu, matku dospelých detí, alebo starú mamu, tu je tak isto dôležité ubezpečiť ju, že doma sa to zvláda, že je postarané o otca, domáce zvieratká, ale napriek tomu je doma prázdno. Prázdno bez nej. I keď v bežnom živote to nebýva zvykom dospelých detí povedať svojej mame, či otcovi, - mami, otec, mám ťa moc rád, rada a je mi ľúto, že som si to uvedomil až teraz, - je to potrebné vypovedať. Určite to neublíži.

 

      Zrejme, každý z nás si nájde ten svoj spôsob, ako sa svojmu blízkemu prihovoriť bez výčitiek, reprodukcie zlého, čo sa doma počas jeho neprítomnosti udialo. O tom všetkom sa síce neskôr dozvie, ale nemocnica nie je ten správny priestor pre nosenie zlých správ.

 

     Keď pacient stále, napriek nášmu láskavému postoju k nemu, mlčí a nekomunikuje, je potrebné po krátkom čase návštevu ukončiť so slovami: viem, asi ti dnes nie je najlepšie, ale verím, že na budúce to bude inak. Prídeme za tebou vždy, keď to lekár dovolí, aby sme ťa mohli aspoň vidieť a tak sa s tebou potešiť. Určite ti každý deň zavoláme a rozmysli si, čo by si tu potrebovala, čo by ti urobilo radosť. Nabudúce nám zrejme porozprávaš aj niečo o sebe, ako sa cítiš, kto sú títo ľudia naokolo a ako tu tráviš čas.

 

     Po našom odchode by nášmu blízkemu človeku mal zostať príjemný pocit, že nie je dôležité, prečo je tu, alebo čo tomu predchádzalo, ale dôležitý je on sám a že nám doma chýba.

 

     Až neskôr, keď je pacient zastabilizovaný a jeho zdravotný stav sa začína pomaly zlepšovať, je možné prísť na návštevu aj s ostatnými členmi rodiny – jemu najbližšími. Sú to hlavne maloleté deti, rodičia. Nie však v neobmedzenom počte, aby nebolo na ňom riešiť situácie, ktoré môžu z tejto návštevy vyplynúť. Obťažovanie spolupacientov nadmiernym ruchom detského správania, prekrikovanie sa navzájom medzi sebou a pod. Optimálne je, aby si sám pacient mohol vybrať, kto má za ním prísť a kedy. Príbuzenstvo v širšom kruhu rodiny je pri návštevách u pacientov psychiatrie skôr nežiaduce, nakoľko ich prítomnosť môže u daného pacienta vzbudiť pocit viny a hanby za svoje ochorenie. Takéto návštevy, ak s nimi dotyčná osoba sama súhlasí, by sa mali diať v domácom prostredí po jeho návrate z nemocnice.

 

     Ak ide o prvú hospitalizáciu na psychiatrii vôbec, je potrebné vyhýbať sa návštevám z radov kolegov, priateľov či susedov. Aj keď môžu byť myslené v dobrom a úprimnou snahou potešiť blízku osobu, ona to môže vnímať ako útok, alebo ako výsmech zo situácie, v ktorej sa momentálne nachádza. Možno, ak sa hospitalizácie v budúcnosti budú opakovať, pri ďalších to už problém byť nemusí.

      Človek, ktorý ide na návštevu blízkej osoby na psychiatriu, mal by si uvedomiť, že psychiatria je stále ešte čosi iné, ako ostatné oddelenia nemocníc. Je to dané nevypočítateľným psychickým stavom človeka a postojom  verejnosti k duševným ochoreniam. Takže vždy musíme mať na pamäti, že naša prítomnosť závisí od myslenia a momentálneho psychického stavu navštívenej osoby a nie naopak. Keď ten človek raz nemá náladu na akúkoľvek návštevu, musíme to rešpektovať a nebrať to nejak osobne, že keby to bol niekto iný, tak bude reagovať inak.

 

     Dúfam, že je tu každému viac ako zrozumiteľné, že navštíviť blízkeho človeka na psychiatrii v alkoholickom opojení, i keď je takmer nespozorovateľné, alebo na neho akokoľvek slovne útočiť, dokonca čo len zvýšiť hlas, je nezlučiteľné s ďalším jeho uzdravovaním. Bohužiaľ, aj to sa stáva. A hlavne vtedy, keď sa na psychiatri ocitne žena alkoholika, či matka školopovinných detí. Poväčšinou to býva jej manžel, alkoholik, ktorý ju nielen celé roky týra a šikanuje, ale nemá zábrany prísť za ňou aj do nemocnice a tam, kde ho nikto nevidí, slovne jej ubližovať. A školopovinné deti sa zase zvyknú za matku či otca na psychiatrii hanbiť, takže návštevu odmietajú z dôvodov, že by boli videní ľuďmi z okolia. Toto všetko je nežiaduce a mali by si to uvedomiť všetci, ktorí sa práve v týchto dňoch chystajú navštíviť svojho blízkeho počas jeho hospitalizácie na psychiatrii.

 

  

      Príloha č. l – najčastejšie dôvody hospitalizácie pacienta na psychiatrii

 

 

     Veľmi výraznú úlohu v kontakte s pacientom hrá dôvod a spôsob hospitalizácie. Totiž tá hospitalizácia u neho môže byť dobrovoľná ale i nútená.

 

      Nielen pri nútenej hospitalizácii zo zákona – doprovod polície, ale aj pri násilnej hospitalizácii zo strany príbuzných, pacient nespolupracuje, býva agresívny a svoj pobyt na psychiatrii zvykne vnímať ako pomstu okolia voči jeho osobe. Títo ľudia si zvyčajne neuvedomujú, že ich správanie je vyvolané psychickým ochorením. K tejto skupine môžeme priradiť aj alkoholikov.

 

     Druhou skupinou pacientov sú ľudia, ktorých do nemocnice odporučil ich obvodný psychiater vzhľadom na ich zlý zdravotný stav. Môže tak ísť o prvú hospitalizáciu, ktorá je síce tým jediným východiskom pomoci pre pacienta, ale nielen on, ale ani jeho rodina ju nepovažujú za potrebnú. Prevažne sa to stáva u ľudí, ktorí sa po prvýkrát v živote dostali do blízkosti psychiatrie. Takýto náhle ocitnutie sa na psychiatrii si chorý človek viac-menej už ani neuvedomuje, jeho zdravotný stav je v mnohých prípadoch kritický. Čo sa týka jeho príbuzných, je to pre nich značne stresová a záťažová situácia, lebo s niečim podobným  v živote nemajú vlastné skúsenosti. Potrvá dlhšie, kým sa s danou situáciou nielen sami v sebe a v blízkom okolí vyrovnajú, ale ešte dlhšie, kým príjmu za svoje, že ich príbuzný má vážne zdravotné problémy, ktoré neodznejú tak rýchlo, ako chrípka.

 

     Jednou zo skupín pacientov psychiatrie sú ľudia, ktorí sa tam dostali po pokuse o samovraždu. Tu ide vždy o ľudí, ktorí povinne musia prejsť psychiatrickým liečením, lebo pokus o samovraždu, resp. nedokonaná samovražda, je vážnym ohrozením života pacienta a nech sa tak stalo to z akéhokoľvek dôvodu, je potrebné tohto človeka vypočuť, psychicky zastabilizovať a z odborného hľadiska nájsť „tú poruchu v jeho myslení“, ktorá toto spustila. Dôvodom síce môžu byť aj celkom reálne neriešiteľné životné situácie (vysoký úver, človek stratil strechu nad hlavou - bezdomovci, strata blízkej osoby, rozpory so zákonom), atď. I v týchto prípadoch je potrebné s človekom neustále pracovať, teda odborne medicínsky na neho pôsobiť, aby hľadal predovšetkým východisko z tejto situácie a v rámci možnosti ju riešil. Tá medicína určite nevyrieši jeho skutkovú podstatu, ale danému človeku pomôže sa s ňou zmieriť, prijať ju do svojho života a žiť s ňou trebárs aj celé roky.

 

     Oveľa horšie sú na tom pacienti, ktorí sa ocitnú na psychiatri po nedokonanej samovražde, dôvod ktorej ani oni sami nedokážu pomenovať. Tvrdia, že už majú života dosť a nechce sa im žiť. Týmto spôsobom dobrovoľne od nás odchádzajú ľudia bez ohľadu na ich sociálne, či ekonomické postavenie, alebo ľudovo povedané študovaní, bohatí, slávni, bez rozdielu veku,  atď. Medializovaním života rôznych známych osobností vieme, že sa to stáva pomerne často a niekedy to tí druhí hodnotia asi tak, že „od dobroty nevedel, čo má robiť so sebou“. Nie, určite tomu tak nie je a každej takejto samovražde predchádza ťažké psychické ochorenie a dlhodobo „vlastné utrpenie boľavej duše daného jednotlivca“, ktoré akosi okolie nezachytilo.

 

     Čo sa týka hospitalizácie alkoholikov, je to téma ktorej sa nateraz moc venovať nechceme, nakoľko tejto skupine ľudí budeme venovať celý samostatný program z pohľadu liečenia na psychiatrii. V podstate aj keď ide o jednu z diagnóz psychiatrických ochorení, táto je osobitná a ľudia hospitalizovaní kvôli závislosti na alkohole by mali mať osobitné priestory psychiatrie, lebo dôvodom ich ochorenia je častokrát iba závislosť a ako liečba iných závislostí si vyžaduje iné liečebné postupy a prístupy k pacientom. Našou snahou je venovať problémom ľudí, u ktorých prepuklo ich psychické ochorenie bez ich zavinenia, na svojom ochorení nenesú žiadnu vinu, ktoré je viac-menej podmienené geneticky či vyvolané náhlymi a nimi neovplyvniteľnými životnými situáciami.

 

     Najmenej problémovou skupinou psychiatrických pacientov sú ľudia, ktorí sa na psychiatri liečia opakovane, sú na tzv. preliečení, keď je potrebné upraviť alebo zmeniť liekovú liečbu. Častokrát ide o niekoľkokrát opakované a možno aj očakávané zmeny zdravotného stavu človeka vplyvom zmeny ročných období, zmeny životného štýlu – zamestnanie, rodina, škola

a pod. U tejto skupiny je dobré to, že sú to ľudia, ktorých zdravotný stav a následne aj osobnostný profil tohto človeka je známy tak v rodine ako aj v blízkom okolí. Títo ľudia bývajú prevažne zdravotne zastabilizovaní, so schopnosťou sami zvládať svoj každodenný život v jednotlivých bežných rituáloch.

 

     Aby sa človek - psychiatrický pacient- dostal až do tejto skupiny, neraz uplynú celé roky. Kým sa tak stane jeho najbližší príbuzní, ale hlavne on sám prejde ťažký úsek životnej cesty, kde je plno iracionality, bolestí, nenávisti hlavne k sebe samému, opakované snahy o ukončení vlastného života, ale aj nenávisti a ublíženie tým, ktorých vlastne má rád a ktorých miluje.

 

     Tých dôvodov môže byť aj viac, ale uviedla som hlavne tie najpodstatnejšie, pre ktoré sa človek zvyčajne ocitne na psychiatri v úlohe hospitalizovaného pacienta.

 

 

          Príloha č. 2 – Moja rodina, blízki príbuzní a čo na to prípadne zákon?

    

     Čo sa týka Vášho príbuzenského stavu a postavenia človeka, o ktorom je teraz reč a ktorý je práve hospitalizovaný, z pohľadu Vašej rodiny je veľmi dôležité, aby ste mu Vy sami  určili   jeho pevné, trvalé a nemenné postavenie vo Vašom živote. Ale pozornosť, lásku, starostlivosť a pochopenie si žiada vždy bez ohľadu na to, či sa s ním stretávate denne alebo iba raz za čas.

 

     Tak, ako je dôležité poznať dôvod hospitalizácie nášho blízkeho, je potrebné prehodnotiť si svoj osobný vzťah k nemu a iba na základe vlastného poznania seba i jeho, je možné ho v nemocnici navštíviť bez toho, aby sme mu svojou prítomnosťou neublížili. A možno aj sebe.

      Uvediem konkrétny prípad – vydatá žena, ktorá celé roky trpí psychickým ochorením, matka jedného až dvoch detí, nezvláda danú domácnosť, výchovu detí a pre manžela je viac-menej záťažou postarať sa popri zamestnaní aj o detí a následne ešte aj o chorú manželku. Je možné túto situáciu riešiť rôznorode – odchodom chorej ženy späť k rodičom s tým, že môže dôjsť aj k zmene trvalého pobytu. Tu je však potrebné zvážiť právne následky daného konania a rozhodnutie je potrebné ponechať na oboch partneroch a to po dôkladnom a vážnom zhodnotení danej situácie. Nie je vhodné nikoho do tohto rozhodnutia nútiť násilím, alebo vyhrážkami. To isté platí aj v tom prípade, ak sa zo spoločnej domácnosti rozhodne odísť otec rodiny, teda manžel. Poväčšinou sa takéto manželstvá končia rozvodom a partneri sa vracajú sťa dospelé deti späť k svojim rodičom.

     Potom už najbližšími príbuznými nie sú partneri –manžel, manželka, ale ich rodičia. Kým nedôjde k rozvodu majú právo byť informovaní o ich zdravotnom stave, ale len vtedy, ak s tým hospitalizovaný pacient súhlasí. Teda je naozaj veľmi diskutabilne a hlavne veľmi osobné, čo sa týka, kto je pre hospitalizovaného tým najbližším človekom. Niekedy stojí otázka nielen manžel či rodič, alebo vlastné dieťa, ale môže to byť aj iný príbuzný, koho chce hospitalizovaná osoba vidieť, stretnúť sa s ňou a môže to byť aj úplne cudzí človek. Rozhodnutie, kto je najbližšou osobou, ak to už nie je zjavne zo samotného správania sa rodiny, nechajme na človeku, ktorý je na istú dobu pacientom psychiatrie. Nie je možné nespomenúť, ev. zabudnúť aj na citové puto, ktoré nás k nemu viaže.

A čím sú tie city trvalejšie a mohutnejšie, keď ich vznik datujeme spätne roky dozadu, tým lepšie pre nášho pacienta. Trvalý a dlhodobý citový vzťah v akejkoľvek podobe je pre každého človeka veľkým darom a pre ľudí so psychickými problémami má tento dar určite dvojnásobnú hodnotu ako u zdravých ľudí. 

  

     Príbuzenskí vzťah:  Dospelé deti a ich rodičia;  Rodičia a neplnoleté deti v rodine

  

     Toto sa týka viac-menej najbližších príbuzných a to i v tom prípade, ak už ide o dospelé deti, ktoré už  majú svoju rodinu a táto je plne funkčná.  Rodičia by mali  byť informovaní o zdravotnom stave svojich dospelých detí a to bez ohľadu na vek dieťaťa, alebo na vek rodičov. Ak ide o rodiča neplnoletého dieťaťa, informácie by mal dostávať druhý rodič dieťaťa, prípadne starí rodičia, teda rodičia pacienta. Títo by ho následne taktným spôsobom a podľa veku dieťaťa, prípadne jeho psychickej zrelosti  mali informovať, čo sa s jeho otcom, matkou, prípadne so súrodencom deje. Tu sa veľmi žiada byť vecný, zdravotný stav rodiča či inej blízkej osoby naniesť viac-menej informatívne avšak s nádejou na skoré zlepšenie zdravotného stavu. Dôležité je vyvrátiť v dieťaťu strach o nám blízku osobu a citovo ho vydierať (to sa stalo preto, lebo ste maminku neposlúchali a boli ste zlí...).

 

                                                                         Spracovala: Eva Fulajtárová

 

Pacientski dôverníci aj na subakútnom oddelení

 

     V rámci daného projektu sme každú sobotu vždy v dvojici strávili dopoludnie spolu s našimi klientmi tentokrát s tými, ktorí boli v danom čase hospitalizovaní na subakútnom oddelení psychiatrického odd. Priebeh dňa bol totožný s tým, ako sme ho robili aj na stacionári – teda od raňajšej komunity až po spoločenské aktivity, vrátane individuálnych pohovorov. Témy našich rozpráv boli až na malé výnimky vždy totožné s témou týždňa zo stacionára. Reakcie našich hospitalizovaných klientov boli tiež skoro totožné s reakciami našich stacionárnych klientov. Väčšinou sa tieto naše spoločné rozpravy stretli s pochopením a kladnými reakciami. Tiež tam neraz zaznela už nám známa veta, či konštatovanie: toto by mali počuť tí naši doma!!! – a ako zvyčajne sme s nimi súhlasili.

Medzi tzv. voľnočasové aktivity sme radili najmä hry so slovami, kartové hry – žolíky, sedma, spoločenské hry – človeče, dáma, šach. S veľkou obľubou sa stretli i športové hry ako sú kolky, stolný tenis, hádzanie obručí na fľaše, a pod.

Avšak najúspešnejší sme boli práve na tomto oddelení našimi individuálnymi pohovormi. Ľudia, istú dobu zavretí medzi štyrmi stenami cítili obrovskú túžbu podeliť sa so svojimi pocitmi, situáciou pred hospitalizáciou či to už v zamestnaní alebo doma a hlavne so strachom, čo bude, keď sa vrátia späť do domáceho prostredia.

Zvyčajne som tieto individuálne sedenia, ktoré sa uskutočnili v oddelenom priestore od ostatných pacientov podchytila v individuálnych denných záznamoch a až na konkrétne výstupy, som sa im ďalej nevenovala. Iné to bolo, keď si náš klient žiadal odpoveď, alebo tento individuálny pohovor pokračoval ďalším vybavovaním buďto na nejakom úrade, ev. následným zisťovaných ešte potrebných údajov.

Z daných pohovorov mi najviac v pamäti utkveli pripomienky istej ženy, ktorá sa nedokázala vrátiť späť na svoje pracovisko, napriek tomu, že nebola fyzicky v daný deň prítomná pri výbuchu VOZ v Novákoch. Zaujímavou bola tiež priama konfrontácia ohľadom liekov a ich nežiaducich účinkov priamo s izbovým lekárom u istého pacienta. Tento tvrdil, že bez nášho „príhovoru“ dotyčný lekár nemal záujem mu daný problém vysvetliť.

Z pohľadu PD sa nám len veľmi ťažko hodnotí opodstatnenosť daných požiadaviek našich klientov hlavne smerom k personálu. To však, našťastie, nikto od nás ani neočakáva, lebo našou úlohou nie je riešiť vzniknuté problémy, ale ich nanášať na personál. A ako sa to v skutočnosti deje? Veľmi prozaicky. Ak daný pacient, teda náš klient, súhlasí zverejniť svoj konkrétny problémy aj s očakávaním riešenia, spíšeme zápis a plnú moc na meno konkrétneho PD a tento to potom odovzdá primárovi odd. O výsledku šetrenia, ev. riešenia tejto skutočnosti, pacientsky advokát, dôverník, už nemusí byť informovaný. Zvyčajne sa však výsledok dozvedel prostredníctvom daného klienta.

V prípade, že si klient neželal uviesť svoje meno a mal nejaký „všeobecný“ problém, tento bol zvyčajne iba ústne tlmočený komukoľvek z nemocničného personálu iba ako informácia.

Najväčšou skupinou problémov boli životné situácie daných klientov a poradenstvo, ako ich riešiť. Šlo hlavne o vybavovanie preukazov ZŤP, dlhodobá PN-ka a riešenie pracovno-právnych vzťahov, trvanie pracovného pomeru počas skúšobnej lehoty a výpoveď, poberanie nemocenských dávok – doba trvania, ako požiadať o prehodnotenie zdravotného stavu z titulu priznania invalidity, atď. Z osobných problémov to boli hlavne rozvodové konania, riešenie manželských konfliktov, riešenie bytovej situácie, problémy vo vzťahoch s členmi rodiny, atď. Je pravdou, že v mnohých prípadoch šlo viac-menej iba o vyrozprávanie sa vlastných problémov a nie o ich skutočné riešenie. V mnohých prípadoch naši klienti uvítali hlavne možnosť niekomu sa zdôveriť, boli vďační, že sa im ktosi individuálne venuje a hlavne to, že sa ktosi našiel, komu ich problémy sa nezdajú banálne a chápe ich, že sú pre nich istou životnou krízou. A málokto veril tomu, že práve tieto „banálnosti“ priviedli mnohých až do priestorov psychiatrie.

 

Pacientske dôverníctvo aj pre závislých

 

     Počas našich sobotňajších stretnutí sme sa zvyčajne stretávali aj s pacientmi zaradenými do tzv. III. skupiny, čo v našich pomeroch označujeme ako závislí. Práve s týmito klientmi sme sa stretávali najviac, lebo boli hospitalizovaní dlhšiu dobu, prevažne viac ako mesiac. Keďže práve psychotickí pacienti boli v tom období zvyčajne na priepustkách doma, gro našich klientov tvorili priamo závislí. Práve preto sme niekedy boli nútení meniť nosnú tému našej rozpravy, lebo tá zo stacionára by im „nesadla“.

     Vzhľadom na to,  že šlo o špecifickú skupinu klientov a nikto z nás nemal skúsenosť s nimi, naše kontakty boli zo začiatku veľmi opatrné, nechali sme rozprávať hlavne ich. Napriek tomu, že ich už všetci na okolí odsúdili, zatratili, prestali im veriť, pre nás boli ľudské bytosti, ktoré hľadali v nás pochopenie, porozumenie a istú ľudskú účasť na ich živote. Neraz som sa im prihovárala slovami, že: klobúk dole pred Vaším rozhodnutím skončiť s danou závislosťou!!! Priznala som sa, že nemám osobné skúsenosti s alkoholom a ani so životom v prítomnosti takejto osoby, takže moje názory nemusia byť správne a ak sa mýlim, nech ma zároveň opravia. A to sa aj neraz stalo. Nie vždy som dokázala objektívne zhodnotiť jednotlivé situácie našich klientov, ale nikdy mi to nevyčítali a netvrdili, že som málo profesionálna.

 

     Z tejto skupiny našich klientov som si odniesla veľké životné poznanie. Istý klient počas otvorených rozhovorov v rámci spoločnej diskusie nám prerozprával svoj životný príbeh. O tom, kedy začal piť a možno aj prečo, prečo ho v začiatkoch nikto nehamoval, prečo musel klesnúť až na samé dno, aby sa znovu postavil. Začal sa liečiť a keďže roky pitia zanechali na ňom deštrukčné zmeny jeho charakteru, celé okolie sa mu dlhší čas vyhýbalo, nikto s ním už v živote nerátal. Chlap sa vrátil po trojmesačnej protialkoholickej liečbe s predsavzatím trvalo abstinovať, ale nerátal s pomermi u neho doma. Tam doma sa v podstate nič nezmenilo, každý ho mal ľudovo povedané za „neschopného ožrana“, ktorý nie je nič schopný a na nič súci. Keďže táto situácia trvala dlhšie a nikto jeho abstinenciu ani neregistroval, nikto ho nepochválil, nepovzbudil, začal piť znova. A znova sa všetko začalo.

Manželstvo skončilo rozvodom, všetci sa od neho odvrátili a chlap pil naďalej. Až neskôr si uvedomil, že je predsa iba ľudská bytosť a ... začal sa liečiť, chodiť do spolku abstinujúcich alkoholikov, kde sa spoznal s terajšou svojou manželkou. Tiež bývalou alkoholičkou. Čas jeho abstinencie sa počítal na roky, keď znovu došla kríza a ... nie, ešte sa neradí medzi pijanov, to zatiaľ nie, ale začal sa nanovo liečiť a tak sme sa stretli.

     Tento muž sa napriek svojmu zlyhaniu rád podrobuje všetkým predpísaným terapiám, teší sa na každú manželkinu návštevu a hlavne teší sa domov, kde sa s ním stále počíta. To, že zlyhal a začal zase piť, považuje iba za prešľap a verí, že pomocou jeho abstinujúcej manželky sa z toho opäť na roky dostane. Skôr už navždy. Verme mu, že tentokrát mu to určite vyjde!!!

 

     Ďalší námet na časovo neobmedzené úvahy som dostala od môjho klienta, teraz už dôchodcu. Podobne, ako ten predchádzajúci mi prerozprával celý svoj životný príbeh a mnohé životné peripetie, ktoré sa zvyčajne odohrali v jeho rodine bez svedkov, iba v prítomnosti jeho manželky, nateraz už aj ako poškodenej osoby.

 

     Bez ohľadu na to, čo sa stalo a kto je vlastne vinný, či komu bolo ublížené, sa ma dotyčný klient pýta: kedy je človek „označkovaný“ za alkoholika a kedy je naozaj závislý, teda alkoholik? Veď koľko ľudí na Slovensku pije bežne a nikto z nich nemá nálepku alkoholik? Alebo je alkoholik ten, ktorý celý svoj život vyznáva tzv. rituál alkoholika – denne jedno pivko, alebo sobotňajšiu partičku mariášu striedavo u svojich kamarátov s kávičkou a nejakým tým poldecákom?  Naozaj, kedy sa človek stáva alkoholikom? Nie, neviem na toto odpovedať. A čo úplne bezúhonná osoba, ktorá roky rokúce vypije 2x do roka deci vína alebo 2x malý pohárik koňaku? Samozrejme vždy, keď je k tomu doslova dotlačená a okolie nerešpektuje jej odmietnutie. Mne osobne sa pred rokmi stalo, že som na nátlak mojich príbuzných na svadbe svojej sestry vypila prípitok – činžáno, vermuth – skrátka aperitív. Keďže teta oproti toto akurát nemohla, natlačila mi aj svoj, „veď je toho škoda“ a ja som to asi v priebehu ďalšej polhodiny vypila. Mali ste ma vidieť. Napitá ako delo, spitá do nemoty a keby len to. Mala som po svadbe i zábave. V ten večer som už skoro nič nezjedla a kým som sa dostala do  normálu, personál práve balil. Ušiel sa mi ešte jeden rezeň s chlebom a nálepka: - tá ale bola doťatá, načo takú pozývajú na svadbu!!! A najviac mi je ľúto, že boli toho svedkom aj moje dve, vtedy malinké deti a tvrdia dodnes, že si to pamätajú. Ešteže ich môj manžel vráti do normálu a tvrdí, že som ani taká opitá nebola, ako sa mi to zdá.

 

     Istý pocit beznádeje a bezmocnosti som mala pri klientke Katke z Martina. Inteligentná, vzdelaná, pomerne dobre vyzerajúca štyridsiatnička, matka dvoch detí, sa prišla liečiť ku nám na psychiatriu, aby ju dané prostredie nenútilo v danej závislosti pokračovať. Ako skončila, bohužiaľ, neviem. Dala som jej na seba kontakt, určite v prípade záujmu by sa na nás dokázala nakontaktovať, ale zrejme bez záujmu z jej strany.

 

     Tiež pani Janka, ktorá trvale nežije v našom regióne sa rozhodla liečiť svoju závislosť práve u nás v našej nemocnici. Keďže nie je spolu s pani Katkou jediná, svedčí to zrejme o kvalite poskytovania danej liečby a o dobrom prístupe celého personálu aj k tejto skupine našich klientov. Či danú liečbu zvládnu a s akým výsledkom naozaj závisí už iba od nich samotných.

 

     Keď sme neskôr pri spoločných stretnutiach rozoberali životné príhody práve týchto našich klientov, tých z III. skupiny, spoločne sme sa zhodli na tom, že napriek svojmu aj opakovanému zlyhaniu, sú to stále ľudské bytosti hodné ochrany a lásky. A práve táto láska im najčastejšie môže ukázať cestu, ako sa z daného začarovaného kruhu dostať tam, kde ich všetci chcú mať. Späť k sebe, k svojej rodine.

 

 

Individuálne pohovory    

     Individuálne pohovory s našimi klientmi som už priebežne spomínala. Napriek tomu sa k tejto téme vrátim ako ku samostatnej kapitole, lebo do budúcnosti môže pomôcť niekomu, kto túto pomoc bude veľmi potrebovať, alebo tomu, kto chce pomáhať.

     Individuálne pohovory tvoria podstatnú časť výkonov činnosti pacientskych dôverníkov. Každý jeden z nich túto prácu môže vykonávať, závisí od samotných klientov, koho si vyberú za svojho dôverníka. Prirodzene ten, koho si klient vyberie, nemal by daný rozhovor odmietnuť. Je možné po ukončení rozhovoru ho opätovne požiadať, aby sa  s daným problémom obrátil na niekoho, kto sa na jeho problém bližšie špecifikuje, alebo od neho získa právomoc prerozprávať jeho problém kolegovi v snahe pomôcť mu. Toto sa neraz prihodilo mojim kolegynkám, keď som bola zo zdravotných dôvodov istý čas mimo Prievidze.

     O každom individuálnom pohovore by mal byť spísaný zápis, alebo aspoň spomenutý v dennom vyhodnotení. V prípade, že si klient žiada aj odpoveď, je vždy potrebné PD písomne splnomocniť a to aj v tom prípade, keď sa jedná o kontakt s personálom v nemocnici. Keď ide o problém v rámci oddelenia a klient chce byť účastníkom jednania, pacientsky dôverník problém popíše, oboznámi ho s jeho znením v danej písomnej forme, priloží splnomocnenie a takto v zalepenej obálke ho odovzdá buďto priamo primárovi odd. alebo pracovníčke jeho sekretariátu. Právo otvoriť obálku má iba primár, alebo v jeho neprítomnosti zástupca oddelenia. Pacientsky dôverník nemá právo poznať výsledok konania, iba vtedy, ak by ho o tom dobrovoľne oboznámil daný klient. Lekár nemusí PD informovať ani o konaní, ani o výsledku. Ak sa jedná o riešenie tzv. všeobecných problémov, nespokojností, a klient si neželá uviesť jeho meno, pacientsky dôverník si sám vyberie osobu z personálu, ktorému tento problém nanesie. V prípade, že nenazbiera danú odvahu osobne naniesť personálu daný problém, môže ho tiež odovzdať primárovi oddelenia v zalepenej obálke, ale musí sa pod daný problém podpísať, že ho sprostredkováva práve on.

     Druhú skupinu individuálnych pohovorov tvorí skupina klientov, ktorá sa na pacientskych dôverníkov obracia s prosbou o riešenie ich konkrétnych problémov a kde je potrebná ďalšia pomoc. Ide o vybavovanie ich rôznych osobných záležitostí na rôznych úradoch, pošte, spolupráca so zamestnávateľom, ap. I keď túto funkciu v nemocnici vykonáva jednak sociálna sestra priamo na odd. psychiatrie a jednak sociálna sestra nemocnice, predsa sme riešili i daný problém.

Pacientske dôverníctvo v každodennom živote našich klientov

 Šlo hlavne o tlačivá ZŤP, lebo klientka nemala odvahu ísť si po dané tlačivo osobne, nakoľko by sa tam pracovne stretla so svojím ex-manželom. Druhý prípad bol, že našu klientku, tento krát šlo o klientku zo stacionára, pracovníčka SPo nesprávne informovala vo veci PN-ky a danú informáciu som si bola v jej mene overiť. Neskôr som ako pacientsky dôverník sprevádzala klientku, ale zároveň aj členku nášho OZ, k lekárovi a to na ortopédiu i neurológiu, nakoľko dotyčná nebola schopná tieto úkony samostatne vykonať. Následne som ju potom sprevádzala na ÚPSVaR z titulu vybavovania príspevku na osobnú asistenciu a to niekoľkokrát opakovane. Nasledovali spoločné návštevy MÚ, súdu, pošty a pod.

     I v týchto prípadoch je klient povinný vystaviť pacientskemu dôverníkovi isté splnomocnenie, ktoré však bez podpisu u notára nemá právny účinok. Ale keď na danom splnomocnení je okrem jeho mena uvedené aj  rodné číslo (i keď sa to nemá), alebo prefotený OP, ev. aspoň uvedené číslo OP, dané orgány štátnej správy či samosprávy to zvyčajne akceptujú. V predchádzajúcom roku som im musela dosť prácne vysvetľovať kto som, čo je v právomoci PA (tentokrát som použila výraz pacientsky advokát – zastupovanie kohosi aj v jeho neprítomnosti). I keď toto splnomocnenie je v podstate bezcenné, pracovníčka si ho aj prefotí, aby mohla v prípade reklamácie zneužitia danej veci, konania, dokázať, že konala na základe čohosi, čo mňa ako cudziu fyzickú osobu oprávňovalo vo veci konať. Doteraz mi pracovníci štátnej správy (ÚPSVaR, Okresný súd), ale i pracovníci nášho MÚ vždy vyšli v ústrety a daný problém sme ako tak vyriešili k spokojnosti všetkých. Napriek tomu, že som právne nemala čo riešiť, v snahe pomôcť sa vždy nájde istý kompromis. A možno aj vďaka tomu, že v rámci nášho mesta či regiónu zastupujem našich členov v mene OZ, je to vlastne o tom istom, len sa to inak volá. Je to pacientske dôverníctvo v každodennom živote našich klientov, či v každodennom živote členov nášho Združenia.

     Viem, som si vedomá, že tieto dané služby  mojim klientkam  z titulu výkonu pacientskeho dôverníctva nie som povinná vykonávať, skôr by som nemala, ale... čisto ľudsky princíp mi nedovolí odmietnuť ich prosbu o pomoc, lebo viem, že... oni nikoho blízkeho vedľa seba nemajú. Aj o tomto chcel byť projekt MOJA RODINA, aby človek mal vždy niekoho, kto mu poradí a porozpráva sa s ním.

 

Spoločné aktivity PD, denného stacionáru a OZ ŠŤASTIE SI TY

 

     Počas trvania projektu MOJA RODINA sa mnohé z mnohých aktivít nášho Združenia uskutočňovali ako spoločné podujatia s pacientmi denného stacionára psychiatrického odd. nemocnice. Klientom sme sa už pri prvom kontakte s nimi predstavili ako členovia OZ ŠŤASTIE SI TY, ktoré v našom regióne pracuje už takmer 8 rokov. Práve odd. psychiatrie má veľkú zásluhu na tom, že členská základňa nášho Združenia sa v posledných rokoch rozrástla o nových ľudí v prospech nás všetkých. Počas jednotlivých sedení v rámci činnosti pacientskej advokácie sme im sústavne opisovali život nášho Združenia, čo všetko pre našich členov robíme, čím žije naše OZ. Ale ako sa hovorí, raz vidieť je lepšie ako sto razy počuť, dohodli sme sa spolu so sestrou stacionára Zuzkou, aby v rámci stacionára sa prišli na nás pozrieť a neskôr sa už sami rozhodnú, či sa stanú našimi členmi, alebo nie.

Podobným spôsobom sme spolupracovali už vlani a naša spolupráca sa nám osvedčila, preto sme sa v nej rozhodli pokračovať aj v tomto roku.

 

     Prvým spoločným podujatím v rámci tohto projektu bola spoločná návšteva našich klientov stacionára a členov nášho Združenia  ZOO Bojnice. Keďže podobné podujatia sú pre našich členov organizované ako spoločné aj s rodinnými príslušníkmi, klienti stacionára neboli výnimkou. Platili pre ne tie isté pravidlá ako pre našich členov. Všetci, ktorí sa v istú májovú sobotu zhromaždili ráno pred bránou ZOO mali vstup do jej priestorov zdarma. Počasie nám vyšlo, slniečko sa na nás usmievalo a spolu s deťmi sme takto mali jedinečnú príležitosť pripomenúť si blížiaci sa MDD. Vtedy sme sa s mnohými videli naozaj po prvý raz a mnohí sa vzájomne „padli do oka“. Táto návšteva ZOO pomohla mnohým zbúrať prvotnú nedôveru a strach z nových ľudí.

     Neskôr sa už stalo pravidlom, že priebežne pacienti stacionára sa raz za čas v utorok dopoludnia vybrali na návštevu ku nám do Združenia. Tí, ktorí mali záujem o cvičenie, si spolu s našimi aj zacvičili, iní si iba tak spoločne s ostatnými posedeli pri káve vonku na terase. Prezreli si naše priestory, spoznali sa s ostatnými našimi členmi a tak začali vznikať aj nové kamarátstva, ktoré v mnohých prípadoch pretrvávajú až dodnes.

     Stalo sa úplnou samozrejmosťou, že mnohé z podujatí plánované a neskôr aj uskutočnené OZ boli prístupné aj pre „tých z nemocnice“, či to už cielene organizované sestričkou Zuzkou, alebo len tak v rámci dobrovoľnosti. Týmto spôsobom sme si urobili spoločný turistický výlet do Kanianky – výstup na Bohátku, opekačku na priehrade v Kanianke,  spoločne v rámci skoro celodenného výletu sme zorganizovali návštevu observatória v Žiari nad Hronom, zúčastnili sme sa športového popoludnia Bowlingu u našich partnerov z Prvosienky v Partizánskom, prizvali sme ich na kapustnicu párty a ... Je len samozrejmosťou, že všetky tieto podujatia sme hradili aj pre nich prostriedkov nášho Združenia rovnakou mierou, ako našim členom.

      Neskôr sme si spoločne naplánovali aj iné ďalšie aktivity a to hlavne, čo sa týka ergoterapie v rámci Dní tvorivosti. Mnohé z výrobkov vytvorených práve počas týchto aktivít sme neskôr rozpredali v aukcii počas vianočného koncertu, pričom zisk z týchto výrobkov sme si spravodlivo prerozdelili l:l. Výnos z tohto predaja bol následne použitý na nákup rôznych drobností potrebných pre ďalšiu činnosť v rámci ergoterapie.

     Boli sme radi, že aj taká veľká udalosť v rámci života nášho OZ ako boli Dni duševného zdravia a s nimi spojené ďalšie akcie, boli podporené aj „tými z nemocnice“. I keď nie celkom plánovane a cielene, predsa nás len prišli podporiť na námestie v Prievidzi v rámci kampane Nezábudka, či účasť personálu nemocnice na vernisáži výstavy našej členky Žanetky Buckovej. Tento rok mala Žanetka už svoju tretiu samostatnú autorskú výstavu a tá sa zrealizovala v mieste jej bydliska v Handlovej.

     Na vianočnom večierku, teda koncom decembra, boli už niektorí, ktorých sme predtým vnímali ako „tí z nemocnice“ členmi nášho Združenia a v priebehu druhého polroka sa naše Združenie rozrástlo približne o päť nových členov. Myslím si, že medzi nás zapadli v pohode, že sa medzi nami dobre cítia a pravidelne medzi nás chodia, zaujíma ich všetko, čo súvisí so životom našich členov a činnosťou nášho Združenia.

 

Spoločné stretnutia pacientskych dôverníkov

8. mája  , 11. mája ,   15. júna,    9. augusta    17. septembra    18. októbra   26. novembra  

      Tieto pracovné stretnutia sa stali pre nás úplnou samozrejmosťou, nakoľko tvorili súčasť činnosti pacientskeho dôverníctva. Tie prvé dve májové sme venovali hlavne školeniu nových pacientskych dôverníkov. Postupovali sme podľa scenára z minulého roku, keď nás školila MUDr. Marcela Bárová spolu s JUDr. Fialom z Bratislavy a následne odborníci zo psychiatrického odd. nemocnice. Prerozdelili sme si ich na dve časti. Tú prvú sme venovali hlavne samotnej pacientskej advokácií – o čom to je, jej význam pre klientov, ale i pre nás; morálnemu kódexu pacientskeho advokáta, etike, čiastočne i orientácií v psychiatrických diagnózach a následne na to pôsobenie liečiv na zdravotný stav psychicky chorých ľudí.

 V druhej časti sme sa viac zaoberali vypracovaním harmonogramu na mesiac máj-jún, prerozdelili sme si naše „služby“, obsahovo sme si prebrali jednotlivé témy našich rozpráv. Konečným cieľom týchto dvoch sedení bolo: vytvoriť si modelovú situáciu konkrétneho dňa od nášho príchodu, cez komunitu a vzájomnú komunikáciu s klientmi. Ako som už spomínala, pre nikoho z nás to nebolo nič až tak nového, čo sme predtým už nezažili, skôr sme mali obavy z finančného plnenia daného projektu. Nech sme počítali akokoľvek, nevedeli sme sa dohodnúť, čo najskôr, čo je nevyhnutné a čo môže počkať. Nakoniec sme sa ako tak dohodli s tým, že financie budeme riešiť „za pochodu“ a uvidí sa.

          Tie ostatné pracovné stretnutia boli hodnotením našich vlastných skúseností, pocitov a rôznych pripomienok aj smerom ku klientom, či k personálu. Na nich sme si otvorene vyrozprávali, čo kedy kto zažil, ako sa s tým v danom okamihu dokázal vyrovnať a neskôr to v sebe aj spracovať. Veľký dôraz sme neustále kládli na profesionalitu, len nie vždy to šlo. Byť profesionálny, bez emócií a spätnej väzby. Nech sa človek akokoľvek snažil, občas som si aj čosi „odplakala“. Súčasťou každého spoločného stretnutia bolo aj finančné zhodnotenie projektu danej etapy, riešenie prípadných rozdielov a tiež schválenie harmonogramu minimálne na dobu 4 až 6 týždňov. Napriek tomu, že v našom tíme boli maminy a blížili sa prázdniny, dokázali sme sa časovo zosúladiť. V prípade, že to nešlo inak, lebo Maťka nám neskôr vypadla a ja v podstate na istý čas tiež, robili sme všetko preto, aby to nebol na úkor kvality a hlavne, aby to necítili naši klienti. Dnes môžem s radosťou konštatovať, že nech sa v našom tíme udialo už čokoľvek, nestalo sa ani raz, že by nemal kto do nemocnice ísť a že by sme museli naše plánované stretnutia zrušiť. Aj toto svedčí o maximálnej zodpovednosti každého z nás a naozaj to niekedy bolo veľmi, veľmi ťažké, lebo 8 mesiacov je pomerne dosť dlhá doba, počas ktorej sa môže udiať aj čosi nepredvídané. Stalo sa. Ja som sa v priebehu tohto projektu podrobila dvom náročným operačným zákrokom, Mirka bola nútená riešiť veľmi zložitú rodinnú situáciu – ťažký pracovný úraz manžela a naviac Mirka aj Aďka sa v tom období zamestnali u nás na Združení v rámci AP, takže v podstate boli viazané celý týždeň + sobotu.

     Toto všetko uvádzam preto, aby si tí, ktorí sa raz na tento druh „služby či poslania“ zaviažu, nech si uvedomia, že súkromie, vlastná rodina a neraz i zdravie budú musieť byť až na „druhom“ mieste, lebo počas výkonu PD nemožno čerpať kolektívne ani dovolenku, ani PN-ky. Skrátka, je potrebné sa vzájomne zosúladiť a zohrať tak, aby mal vždy kto medzi klientov prísť a aby kvalita daných služieb neutrpela.

     Keď sa to tak vezme, cielene sme sa stretli 7 krát, nie však vždy všetci. Lenže aj keď tento projekt bol akousi prioritou v rámci činnosti nášho OZ, život na Združení bežal ďalej a v podstate bez toho, aby utrpela naša klubová činnosť, či ostatné aktivity v rámci Združenia.

     Do nemocnice sme chodili na stacionár lx do týždňa a to striedavo pondelok a druhý týždeň v stredu, kvôli rozdielnosti diagnóz našich klientov. Na subakútne odd. sme chodili vždy v sobotu bez rozdielu, či šlo o psychotických pacientov alebo závislých.

     Okrem týchto našich pravidelných pracovných porád v súvislosti s pacientskym dôverníctvom, sme si bežne vymieňali svoje skúsenosti, poznatky a hlavne potreby, ktoré bolo treba riešiť ihneď bez odkladu cez telefón, skype alebo mailom. Tak isto sme boli v prípade potreby nakontaktovaní na personál, ev. aj na konkrétnych klientov. Teda, tých našich pracovných stretnutí bolo podstatne viac, ako uvádzam hore vyššie, lenže s tým už treba počítať v samotnom začiatku realizácie projektu. 

 

Spoločné stretnutia s personálom nemocnice

     Vychádzajúc z konštatovania, že sme si svoje problémy a potreby riešili tak povediac „za pochodu“, vždy, keď bolo treba, toto platilo aj vo vzťahu k personálu. Nečakali sme na nejaké spoločné stretnutia, ktoré by riešili vzniklé, časom už neaktuálne skutočnosti, ale sme sa snažili daný problém naniesť v správny čas na správne miesto. To, že realizácia tohto projektu bola skutočne srdcovou záležitosťou všetkých nás štyroch, že bola prioritou nášho aj osobného života, svedčí skutočnosť, že v podstate nebolo v jej priebehu ani čo riešiť. Mali sme vypracovaný harmonogram aktivít, finančný plán, prerozdelenie služieb a na ne naväzujúce tie  naše rozpravné témy a následne k tomu aj pracovné aktivity, tzv. ergoterapiu. Všetko do seba úžasne zapadalo, bolo to ako, keď sa skladajú puzzle. S personálom sme prichádzali do styku iba sporadicky, okrem sestry z personálu a p. psychologičky Alenky, podľa potreby. Neznamená to, že sme vzájomne o sebe nevedeli. Deň čo deň sme boli nepriamo monitorovaní samotnými lekármi, ako i zdravotnými sestrami. Prostredníctvom našich klientov. Tí sa o nás následne vyjadrovali pri individuálnych pohovoroch s lekárom, psychologičkou a klienti zo subakútneho odd. nás pravidelne zahŕňali vo svojich prácach v rámci hodnotenia dňa. Takže podľa vyjadrenia  p. primára nejaké osobitné stretnutia a zhodnotenia počas trvania projektu nebolo ani potrebné.

     Napriek tomu, sme sa spoločne stretli, nakoľko sme sa potrebovali zbaviť istej tiaže a to dobrovoľného nečakaného odchodu jedného z členov nášho OZ, mladého ani nie tridsaťročného muža. Tiež sme boli v pomykove, nevedeli sme adekvátne spracovať informácie našich klientov tak zo stacionára, ako aj z odd. v prípade, že začali rozprávať o samovražde. I keď, našťastie, sa ich východiská nenaplnili, boli hrozivé a my, pacientski dôverníci, sme potrebovali akúsi radu, čo s takýmito informáciami od klientov, ako na ne reagovať. Dohodli sme sa na spoločnom stretnutí a časť z neho uvádzam v Zápise.

            Z á p i s   zo   stretnutia s personálom dňa 27. 10. 2008

           psychiatrické odd. NsP a pacientski advokáti  OZ ŠŤASTIE SI TY

 

     Toto stretnutie sa uskutočnilo ako aktivita pacientskych dôverníkov daného Združenia. I keď sa uskutočnilo na pôde nemocnici, personál psychiatrického odd. bol naším prizvaným hosťom. Teda, celé toto stretnutie sa dialo v našej réžii – nie naopak.

 

     Na našu veľkú radosť sa ho zúčastnilo pomerne dosť účastníkov zo strany personálu daného oddelenia a z našich radov chýbala akurát M. Machová. Táto však aktivitu PD pre vlastné pracovné povinnosti nateraz vzdala a bude sa jej zúčastňovať iba ako náhradníčka. 

 

l. Dané stretnutie otvorila privítaním našich hostí p. Karáseková. V krátkej informačnej správe

   zhodnotila organizačné členenie projektu MOJA RODINA, jeho význam a priebeh. Najskôr

   trochu štatistiky. Dňom 27. 10. 2008 sme sa stretli spolu s našimi klientmi dokopy 46x,

   z toho bolo stretnutí v sobotu na subakútnom odd. 18x. Nie je cieľom sledovať dané čísla,

   ale v záverečnej správe sa uvedie celkový počet individuálnych pohovorov, tzv. vyžiada-

   ných zákrov zo strán našich klientov a zhodnotíme toto poradenstvo aj čo sa týka pohľadu

   muži/ženy.

 

2. Neskôr dostali slovo jednotliví pacientski dôverníci a v podstate ich vyjadrenia boli asi

    takéto:

 

Milan  P e ť o v s k ý -  pre neho je to celkom nová skúsenosť. I keď sa vlani nepriamo podieľal na realizácii projektu PRE TEBA, predsa len priamy a cielený kontakt s klientom je o čomsi inom. O skúseností a poznaní.  Pán Milan je človek dávno po šesťdesiatke a prístup k psychicky chorým ľuďom v minulosti zažíval skôr v tej negatívnej forme. Sám je otcom psychicky chorého syna, ktorý má dnes už vlastnú rodinu. A keďže rodina tohto jeho syna žije trvale s ním v jednej domácnosti celé roky, vie, o čom je psychické ochorenie a postoje okolia, príbuzných, zamestnávateľa k takto chorému človeku.

V minulosti nebolo veľa príležitosti o danom probléme verejne rozprávať bez následnej hany a potupy. Preto pán Milan Peťovský sa rozhodol pracovať v našom Združení, aby pomohol tým, ktorí to dnes potrebujú a aj do budúcnosti vedeli čeliť problémom vyplývajúcich z ich ochorenia.

 

Mirka  K r a j č í r i k o v á   -  na projekte pacientskeho dôverníctva pracovala už vlani, i keď s čiastočným obmedzením. Je naozaj veľkým prínosom pre tento projekt, lebo sama má skúsenosti so psychickým ochorením. Na viac jej matka je do tohto projektu priamo začlenená a pre daných klientov je p. Krajčíriková zrkadlovým príkladom toho, čo znamenajú príbuzní, ich postavenie a  pomoc pri prekonávaní problémov psychicky chorého človeku.

Jej poslaním je dávať našim klientom silu pri návrate späť a ona sama je príkladom, že sa to dá.

 

Eva  F u l a j t á r o v á   -  zastupuje v projekte príbuzných, nakoľko je matkou p. Krajčírikovej a práve z jej popudu už pred rokmi vzniklo naše OZ. Čo sa týka samotného projektu, tento rok sa zamerala hlavne na oslovovaní príbuzných, ako nevyhnutný a nezastupiteľný článok v živote našich klientov.

I keď z pohľadu ostatných sa síce javí, že jej iniciatíva sa nestretla s pochopením zo strany oslovených, nie je tomu celkom tak. Už len to, že samotní klienti doma dokážu rozprávať o danom projekte a sami sa dožadajú stretnutia svojich príbuzných s pacientskymi dôverníkmi, svedčí o tom, že naša snaha nebola zbytočná.

 

Aďka  K a r á s e k o v á   -   je dušou i telom daného projektu. Organizačne zabezpečuje program a to jednotlivých aktivít v rámci stacionáru i na subakútnom odd. psychiatrie. Zároveň administratívne spracúva hlásenia daných pacientskych dôverníkov, triedi ich a mesačne odosiela MUDr. Barovej na Ligu za DZ, ktorá je hlavným garantom celého daného projektu.

Pani Karáseková sa aj osobne podiela na realizácií jednotlivých aktivít, čo sa týka relaxačných techník v rámci stacionáru, ale aj pri prednášaní jednotlivých vzdelávacích tém. Nie je to len o odprednášaní, či priblíženie ich obsahu našim klientom, ale mnohé z nich aj sama vypracovala. Šlo hlavne o témy, ktoré môže vypracovať iba človek, ktorý sa v minulosti sám liečil na psychiatrii. Totiž vlastné, nikým nenahraditeľné skúsenosti so psychickým ochorením, sú najlepšie využiteľným tvorivým materiálom tak prepotrebným k tomu, aby človek mohol presvedčivo osloviť daných klientov.

 

3. Okrem týchto skúseností sme sa s personálom podelili aj o menej príjemné, či skôr boľavé

    osobné skúsenosti.

 

     V našom postavení, teda v úlohe pacientskeho dôverníka, nie je nič nepredvídané a nevysvetliteľné, keď sa dozvieme, že niekto z našich klientov sa rozhodol pre dobrovoľný odchod zo života. Teda samovražda. Toto určite trápi každého z nás, no doteraz nikto z nás nenabral odvahu naniesť túto tému na personál a otvorene o tomto „fenoméne človečenstva“ rozprávať. Až... až pani Fulajtárová danú tému otvorila a citujem slová pána primára MUDr. Vladimíra Garaja:

dodnes nechápem, prečo o človeku, ktorý takto koná hovoria, že  SPÁCHAL SAMOVRAŽDU!!!

 

     Slovo spáchať sa spája s negatívnym konaním voči komusi inému – pácha zlo, spáchal zločin, atď... páchať zločin voči sebe samému, to sa prieči logike a bežne v živote sa to v tejto spojitosti nepoužíva.

 

     Samovražda – je tiež spojenie dvoch slov samo a vražda. Slovo vražda je tiež výslovne negativistické vyjadrenie páchaného násilia, hlavne na tom druhom. Vraždiť znamená násilím niekoho pozbaviť života proti jeho vôli. Takže význam tohto slovného spojenia by sa malo vysvetliť ako kruté násilné zbavenie človeka jeho života sebou samým. Lenže človek, ktorý sa rozhodne takto riešiť svoj život, neodchádza násilne, ale paradoxne dobrovoľne.

 

     Takže o človeku, ktorý sa sám  rozhodne – nech už z akýchkoľvek dôvodov -dobrovoľne odísť zo života (ale kde je to odísť? – odchádza sa zvyčajne niekam!), mali by sme rozprávať, ako o osobe, ktorá  sa dobrovoľne rozhodla ukončiť svoj život predčasne; alebo:  zomrela preto, lebo sa tak rozhodla.

 

     Človek má právo rozhodnúť o ukončení svojho života bez súhlasu kohokoľvek a za tento skutok nemôže byť potrestaný. Ani zo zákona a nemal by byť súdený, či odsudzovaný nami ostatnými. Až na to, že svojím rozhodnutím a odchodom

spôsobí pozostalým problémy, spôsobí niekedy celoživotné vákuum tým, pre koho bol šťastím, nedopustil sa ničoho, za čo by mal byť potrestaný.

A vražda je vždy  aj podľa zákon, trestným činom.

    

     I keď dobrovoľný odchod zo života je právom človeka, každého z nás, je to jav nežiaduci, bohužiaľ, nič však v našom živote výnimočné. Určite je to zásah do života mnohých ostatných naokolo a preto my, tí mnohí ostatní naokolo, buďme vždy v strehu a skúsme načúvať. Ale... počúvať, neznamená vždy počuť!!!

 

 4. Táto téma je vždy boľavá, bolí a bude bolieť. Ale nikdy predtým sme od nikoho nepočuli

     k danej téme takéto vyjadrenie. Nielenže nepočuli, ale ani sme sa s podobným názorom

     nikde nikdy nestretli, a to sme už  na tému „samovražda“ počuli toho dosť.

     Nielen mňa, ale doslova všetkých nás, primár MUDr. Garaj, týmto svojím vyjadrením do-

     slova šokoval. Čakali sme od neho kopec múdrych zdôvodnení, prečo je tomu tak a že to

     také v medicíne bude i naďalej. Nebola by som povedala, že lekár, psychiater, ktorého

     medicínska prax v psychiatrii sa počíta na desiatky rokov, dokáže v praobyčajnom „su-

     chom“ lekárskom výraze samovražda vidieť konkrétneho človeka, jeho trápenie, choro-

     bu, prístup rodiny a všetko ostatné. A hlavne ani po rokoch neprijal daný výraz za plno-

     hodnotné označenie podstaty tohto činu. Viď jeho výroky hore!!!

 

5. Jeho slová rezonovali vo všetkých nás prítomných,nielen v mysli nás – pacientskych dôver-

    níkov, ale aj v hlavách jeho kolegov, ešte dlho, dlho aj po ukončení tohto stretnutia.

    Bolo naozaj veľmi ťažké sústrediť sa potom na hodnotenie našej činnosti a vôbec hodnote-

    nie našej spolupráce s personálom v rámci projektu MOJA RODINA.

 

6. Napriek tomu sme vyzvali úplne nestranne a vôbec nie podľa pracovného zaradenia jednot-

    livých prítomných, aby sa vyjadrili. Nakoľko nie je vôbec podstatné to, kto prvý a z akého

    uhla pohľadu hodnotil naše aktivity. Všetci do jedného sa zhodli v tom, že sme pre pa-

    pacientov veľkým prínosom a pre nich zároveň aj novým poznaním. Ide hlavne o sku-

    točnosť, že  niektoré z našich aktivít im trochu rozšírili obzor o laicky pohľad verejnosti na  

    psychické    ochorenia.   Zároveň  získali od nás poznatky,  ako je donekonečna  potrebné

    nadväzovať a udržiavať kontakty z radov príbuzných.

    Tiež je pre nich pomocou,že ich pacientov a našich klientov oboznamujeme s riešením pro-

    blémov z oblasti sociálnej práva, ekonomicko-sociálnej oblasti. Nie je výnimkou, že v prí-

    pade nutnosti a závažnosti daného problému, sme ochotní sprevádzať našich klientov aj

    pri lekárskom vyšetrení, či jednaní na úradoch.

 

7. Posledné slovo za personál si vzal s našim dovolením pán primár a vyjadril nádej, že i v bu-

    dúcnosti bude táto naša spolupráca pokračovať. A to i v takom prípade, keď cieľom tejto

    našej spolupráce nebude práve realizácia projektu.

 

8. Za všetkých prítomných našim hosťom – personálu psychiatrického odd.  – poďakovala za

    ich účasť na tomto stretnutí A. Karáseková – predsedníčka OZ. Pani Karáseková je aj hlav-

    ným koordinátorom daného projektu, čo však vôbec nie je také dôležité. Dôležité je to, že

    ju táto práca chytila za srdce a stala sa pre ňu jednou z najhlavnejších úloh v rámci činností

    OZ.

 

 

                                                                                    Zapísala: Eva Fulajtárová

 

    Príloha:   Prezenčná listina

 

 

NÁVRH NA ZLEPŠENIE ČINNOSTI:

 

     Nevzdávať sa a hľadať stále cestu k príbuzenstvu!!!  

 

                            Pondelok 15. 12.2008 - stacionár.:-4 hod.

 

      A je to tu!!! Posledné naše stretnutie v rámci tohoročného projektu Pacientskej advokácie, pacientskeho dôverníctva.

Ráno klasicky komunita 2 ženy a 2 muži. Novou klientkou sa stala Lucka, mladá 28-ročná žena, ktorá sa vôbec po prvý raz v živote ocitla na stacionári. Tu sa znovu natíska otázka, prečo stacionár a prečo byť možno dopredu oboznámený s jeho významom a pobytom po ukončení nemocničnej liečby. Lucka nemala možnosť absolvovať nejaké „vzdelávanie“ pred tým, ako bola zaradená na stacionár, takže o tomto pobyte mala iné predstavy a sestrička Zuzka ju musela priebežne informovať o tom, o čom stacionár vôbec je.

 

     V čase určenom na naše tzv. informatívne vzdelávanie sme sa im prihovorili s akýmsi zhodnotením celého projektu pacientskej advokácie adresovanej pre pacientov, alebo lepšie povedané – našim klientom. Tento príspevok bol zároveň aj našim poďakovaním hlavne im, že sa nám podarilo získať si ich dôveru, že v pohode dokázali s nami stráviť dané dopoludnia. Prirodzene, veľké poďakovanie patrilo najmä sestre stacionára, „našej Zuzke“, ktorá sa vždy promtne prispôsobovala nášmu programu a nechala naše aktivity výlučne na nás. A sme radi, že to vždy skončilo k obojstrannej spokojnosti, bez akejkoľvek ujmy na duševnej pohode našich klientov.

 

     Po malej prestávke, približne niečo po 10-tej sme sa stretli – traja PD – Aďka, Mirka a ja na spoločnom stretnutí s personálom. V hodnotiacej správe Aďka štatisticky zhodnotila priebehu projektu – počet stretnutí, čas trvania, vymenovala najzaujímavejšie aktivity a všetko ostatné, čo považovala za potrebné.

      Mirka sa zamerala na prepojenie stacionára a činnosti nášho OZ, vyzdvihla zmysel nášho takmer 8-mesačného stretávania sa najskôr s klientmi stacionára a neskôr aj našimi členmi. Vzhľadom na to, že je v blízkom a možno povedať spolu s Aďkou každodenným stretnutím tak s členmi nášho Združenia, ako aj pacientov zo stacionára, vytvorila si k nim blízky, priateľsky vzťah. Svedčí o tom skutočnosť, že 5-ti z pacientov sa stali našimi členmi. A že vôbec nejde iba o formálne členstvo, svedčí aj vek daných nových členov. Totiž ľudia v ich veku zvyčajne mávajú iné priority, ako členstvo v nejakom „klube“.

     Čo sa týka mňa, zdôverila som sa im svojimi plánmi do budúcnosti a to – propagovať Pacientske dôverníctvo, pacientsku advokáciu mimo psychiatrie a nášho Združenia. Bola by som veľmi rada, keby sa mi podarilo osloviť tých správnych ľudí a o danom projekte, ev. už o danej aktivite ako o súčasti liečby psychiatrických pacientov, informovať širokú verejnosť.

Druhým mojím predsavzatím je osloviť média, aby pri príležitosti Dňa duševného zdravia pripravili pre verejnosť také aktivity ako je Hodina deťom, Konto Nádeje a podobne.

Určite i naďalej sa budem venovať otázke duševného zdravia, čo sa týka pacientskej advokácie a všetkého, čo súvisí s danou oblasťou aj prostredníctvom môjho osobného blogu fulajtarova.blog.sme.sk

 

     Možno najdôležitejšou mojou osobnou aktivitou je i v budúcnosti oslovovať rodinných príslušníkov v duchu tohoročného projektu MOJA RODINA.

 

     Po našom zhodnotení sa slova ujal p. primár MUDr. Garaj a za všetko hovorili jeho slová: - nech budúci projekt bude mať akúkoľvek formu (formu projektu alebo len na báze dobrovoľníctva), je za to, aby sa naše kontakty neprerušili, aby sme v danej aktivite pokračovali aj v budúcom roku.

 

     Tohto názoru bola i hlavná sestra, staničná sestra, sestra stacionára „naša Zuzka“ a vôbec všetci prítomní. Ďakujeme za to, že sme tam mohli byť a že sme boli komusi prospešní.

 

 

     Z á v e r :

 

     Určite nielen pre mňa, ale pre všetkých projekt MOJA RODINA a i ten z minulého roku bol istým druhom vzdelávania a osobného rastu. Nebolo vždy ľahké pristúpiť pred našich klientov, určite bolo aj chýb, boli aj slzy, beznádej, keď človek nemohol pre klienta urobiť takmer nič, iba ho vypočuť. Možno práve cez problémy a slzy iných sa nám podarilo vnímať život okolo seba inak, ako doposiaľ. Stali sme silnejší, odolnejší proti zlu a neprávosti a hlavne dospeli k poznaniu, že pomáhať iným by malo povinnosťou každého z nás.

 

 

Spoločné stretnutie rodinných príslušníkov, personálu a nás pacientskych

dôverníkov

  

                   - Štvrtok 27. novem. 2008 –stacionár- 2 hod.

Štvrtok popoludní. Zvláštny deň, keďže máme svoju pravidelnú klubovú činnosť do nemocnice nechodíme. Tento deň bol výnimočný tým, že bolo stretnutie s rodinnými príslušníkmi. Toto stretnutie zorganizovala nemocnica a my sme boli prizvaní. Zúčastnila som sa ho ja s Aďkou. Už dopredu som sa osobne na toto podujatie dôležite a náležite pripravovala, nakoľko sme príbuzným chceli odovzdať rôzne spracované témy v písomnej forme.

Osobne som bola veľmi, veľmi sklamaná, nakoľko som počítala s účasťou minimálne 10-12 rodinných príslušníkov a hlavne bez účasti samotných pacientov. Bohužiaľ, prišli traja rodičia, mamka Martina a ocino Silvinky, spolu so svojimi deťmi a mamina Janka – bez neho.

K samotnej besede so psychologičkou a sestrou nemám žiadne výhrady. Beseda plynula v priateľskom pohodovom duchu, cítila som sa príjemne a myslím si, že všetci prítomní. Prirodzene gro tohto stretnutia viedli pracovníci nemocnice, ale dostali sme priestor aj my. Aďka bola akýmsi predobrazom toho, že aj psychiatrickí pacienti môžu žiť život dôstojný človeka, bez ujmy na ich osobnosti a dôstojnosti. Som veľmi rada, že ju videla najmä Silvinka, nakoľko u Martina sú aj iné somatické problémy, takže je na tom zdravotne dosť zle, alebo povedané, jeho epilepsia je istý aj spoločenský problém.

Z mojej pozície som skôr čerpala od nich skúseností, ako oni pristupujú ku svojim „chorým deťom“, čo všetko ako otec, či mama pre nich a za nich robia a čo všetko ich v danej situácii dokáže ešte prekvapiť. To vôbec nebolo o radení, čo majú, alebo nemajú robiť, lebo v danom prípade šlo o veľmi zodpovedných rodinných príslušníkov.

Nakoniec sme im rozdali pripravené materiály, ktoré na rozdiel od tých nemocničných, sa im prihovárajú srdcom.

 

NÁVRH NA ZLEPŠENIE ČINNOSTI:

 

Návrh? Personál nemocnice, podobne ako aj my, ev. aj samotní pacienti, resp. naši klienti, robíme prvé aj posledné, aby sme do spolupráce v liečbe zahrnuli aj tých, ktorí sú s nimi doma. Len mám pocit, že to nie je ani tak o nezáujme týchto rod. príslušníkov, skôr o pocite viny, že ich blízky ochorel a možných výčitiek, že čo, keď nerobíme to, čo by sme mali. Zvyčajne rodinní príslušníci majú úplne iný pohľad na svojich „chorých“ blízkych a tento akosi nechcú meniť. Nechcú, skôr sa nestotožňujú s názormi lekárov, s našimi názormi a názormi samotných doma „problémových jedincov“. Bohužiaľ!!!

 

Rozprava na tému: - témy, ktoré nás zbližovali

 

     Výber jednotlivých tém, ktorými sme sa prihovárali našim klientom počas spoločných stretnutí sme zvažovali veľmi dôsledne. Boli sme si vedomí toho, že niektoré témy by ich neoslovili, niektorým by nemuseli oni porozumieť a v prípade, že by sme dané témy ladili nesprávne, mohli sme im aj ublížiť. Teda obsahová náplň našich rozpráv mala byť pre nich hlavne pútava, mala ich osloviť už samotným názvom, jej obsah sa mal dotýkať bezprostredne ich života a toho, čím oni žijú uprostred tak širokej spoločnosti, ako aj vlastnej rodiny. Na viac, tieto témy museli byť štylizované veľmi ľahkými výrazovými prostriedkami, krátkymi zrozumiteľnými vetami a nemali byť rozsiahle, maximálne necelé dve strany A-4.

 

      Začínali sme celkom prozaicky, predstavením nášho OZ a ostatných štruktúr, do ktorých zapadá, t.j. Ligu za DZ, ODOS, asociáciu Premeny s jej ďalšími OZ podobnými tým nášmu OZ a následne aj na orgány štátnej správy či samosprávy v našom regióne. Samozrejme, toto všetko sa dialo postupne, nenásilne, aby tomu porozumeli i klienti, ktorí o týchto organizáciach predtým nič nevedeli. 

 

      Neskôr sme sa zamerali na ich ochorenie a to vo vzťahu k vonkajšiemu svetu, vo vzťahu k ich vlastnej rodine. Ako som už uviedla, veľký dôraz sme kládli na názov daného príspevku, našej rozpravy. Témy s názvom: Dostupnosť sociálno- poradenských služieb pre psychiatrických pacientov v regióne Prievidza+ diskusia. Potreby pacientov po prepustení z nemocnice. Informácia o poradenstve pre rod. príslušníkov, Pár dobrých rád - prečo pacientske dôverníctvo,  Som psychiatrický pacient, Láska na psychiatrii, Život po psychiatrii, Čo robiť s agresivitou a ako proti nej bojovať, Význam liečby formou denného stacionáru- dôležitosť, O šťastie sa musíme usilovať- článok z novín Druhý breh, Deň duševného zdravia a kampaň Nezábudka, Bohom požehnané Vianoce – pre nás všetkých, Uč sa novým veciam – príspevok spracovaný na základe podkladov Ligy za DZ, Desatoro pre duševné zdravie- čítanie z letáčiku z Ligy za duševné zdravie a ešte mnoho iných, rovnako zaujímavých.

 

     Tých tém bolo pomerne dosť. Všetky rovnako poučné, v prípade potreby použiteľné a k mnohým sa samotní klienti spätne vracali. Šlo hlavne o rady, kde sa treba obrátiť a ako postupovať v prípade hmotnej núdzi, vybavovania preukazov ZŤP, čo robiť v prípade dlhodobej PN-ky, ako čeliť ohováraniu a zlým susedským či rodinným vzťahom, a pod. Aby bolo možné k týmto témam sa priebežne vrátiť, nechávali sme ich na nástenke tak na stacionári, ako aj hore na subakútnom odd. Niektoré z nich boli také, ktoré sme si prepožičali už z minulého roku, len sme ich v prípade potreby poopravili. Mnohé sme spracovali úplne nanovo a niektoré sme spracovali ako celkom nové. Všetky však boli vysoko aktuálne a klientmi neraz hodnotené slovami: toto by mali počuť naši doma.

Možno to bolo aj našim cieľom, preto sme im tie výsostne aktuálne hlavne pre ich príbuzných rozmnožili a poradili im, aby ich dali tým svojim doma aspoň prečítať. Možno sa aj tak stalo, ale spätnú odozvu sme od nich nedostali.

 

     Náhodný výber dvoch tém, ktoré podobne ako tie ostatné, dlho zostali v našich klientoch:

 

       Téma č. l                                Právo povedať NIE

 

     Právo povedať NIE považujem čosi za posvätné nielen u mňa, ale u všetkých. Kiežby tomu bolo u každého z nás také isté.

 

     Prirodzene, rešpektujem priestor a čas, kedy to nejde, hoci človek by toto  právo rád využil. Pracovisko, zamestnanie, zamestnávateľ, pracovný čas, škola – jednoducho, tam sa to nedá a rešpektujem to.

 

     Odhliadnuc od týchto atribút, ktoré súvisia s našou existenciou, všade inde a inokedy by to malo „fungovať“. Závisí to však od našej sily, či asertívne dokážeme vzdorovať rôznym návrhom, nápadom, resp. tým, ktorí to s nami zaručene myslia len a len dobre.

 

     Každý z nás by mal mať toľko odvahy a odmietnuť to, čo on nepovažuje za vhodné, dobré, potrebné,  či prospešné, alebo jednoducho to, čo on nechce. Ďakujem NIE – a vôbec to nemusím zdôvodňovať prečo. Prečo som sa tak rozhodla. Moje NIE je zároveň aj vysvetlením a kto mu nerozumie, zbytočne je akýkoľvek krátky či dlhý výklad.

 

     Nehovoriac o tom, že toto dvojnásobne, bez komentára, platí v tom prípade, keď moje NIE sa spája s mojou osobou, lepšie povedané s mojím telom. Všetci poznáme to staré známe – daj si za pohárik, poď na jeden, alebo to síce ľúbivo znejúce, ale... daj si ešte aj z tohto, je to výborné... Človek, ktorý v týchto prípadoch nevie dôrazne a zrozumiteľne povedať – Ďakujem, nie – asi to nedokáže ani v iných situáciach, a tak... príkladov môže byť až...až...

Podľahne okoliu a jeho dobre mieneným radám nielen vo veciach zdravia, životného štýlu, vizáže, úpravy bytu a nakoniec sa stane ľahko manipulovateľnou bábkou. Síce s vlastným názorom, ale bez úspechu presadiť ho a to aj, keď ide o neho samotného. Takýto človek sa na celý život stáva vazalom odborníkov na všetko a čokoľvek. Pritom jeho názor, jeho myslenie, či dokonca vedomosti, môžu vysoko prevyšovať nad ostatnými. Bohužiaľ, má smolu. Nech je kýmkoľvek, nech je akokoľvek v čomkoľvek zdatný a nevie si povedať NIE – je stále ich, nie svoj.

 

     Kde v sebe však nabrať silu a to NIE nakoniec povedať? Veď väčšina z nás slovo NIE spája s odmietnutím. Pritom to však vôbec nemusí tak byť, nemusíme odmietať človeka, ktorému to NIE adresujeme, odmietame iba jeho rozhodnutie, momentálny nápad, alebo situáciu, do ktorej nás chce nasilu vtiahnuť. Aby to tak nebolelo, môže sa pridať tá čarovná formulka – Neber to osobne, ale NIE!!!- toto sa dá využiť aj pri pracovných problémoch, či v priestore, kde na odmietnutie nie je práve veľa miesta. Povedať NIE a pritom sa nedotknúť osoby, ktorej momentálnu ponuku odmietame – ďakujem za ponuku, vážim si to, čo pre mňa chceš urobiť, ale nemám o to záujem, takže Ďakujem, NIE!!!

 

     Čo sa týka požičiavania peňazí, tam je to niekedy až na infarkt. Nezáleží ani tak od toho, kto sa na nás s týmto obráti, je to vždy nepríjemné. Ak je to naozaj veľmi blízka osoba, zodpovedná, spoľahlivá  a je v našich silách pomôcť, dá sa o tom rozprávať. V prípade, že momentálne nie je možnosť vyhovieť danej žiadosti, je potrebné i tu povedať: prepáč, nejde to, NIE. Tu by som však odôvodnila prečo.

V ostatných prípadoch by som akúkoľvek danú prosbu, žiadosť, či – nazývam to aj citové vydieranie – zrušila hneď v zárodku: NIE!!! Nech si to tá dotyčná osoba vysvetlí akokoľvek. Moje NIE je nielen odpoveďou na jej požiadavku ...“nemohla by si...“, ale zároveň aj vysvetlením prečo NIE a keď tá dotyčná osoba chce, prečo práve NIE jej.

 

     Takže NIE je naším rozhodnutím, netreba ho vždy chápať ako odmietnutie. Je zároveň aj vysvetlením našich pocitov a myšlienok, nie je potrebné ho  vždy doplniť o komentár. A podstatné na tom je to, že toto právo má každý z nás a nebuďme prekvapení, urazení či dotknutí, ak ho niekto využije i vo vzťahu k našej osobe.

Myslím si, že z času na čas nejaké to „nemé“ NIE vôbec nemusí naštrbiť vzájomné vzťahy medzi ľuďmi, príbuznými, kolegami. Skôr sa nám podarí tohto človeka bližšie spoznať. Tým, že začneme rešpektovať jeho NIE, začneme aj ľudsky rásť. A možno to bude práve on, od ktorého sa naučíme toto právo si uplatňovať aj my sami.

 

 

     Téma č. 2                          Som psychiatrický pacient

   

     Každý, kto sa raz ocitol v priestoroch psychiatrického odd., začal rozmýšľať o tom, aké to bude po jeho návrate domov a vôbec, čo všetko by mal a musí smerom k svojej osobe urobiť. Ide o skutočnosť, ako sa má správať k blízkym príbuzným, známym, priateľom či voči spolupracovníkom v zamestnaní. Keď hovoríme o správaní, myslím tým, či priznať na verejnosti svoje zdravotné problémy, alebo o nich nehovoriť, dokonca popierať ich.

Každá z týchto možností je správna, ak sa tak človek rozhodne sám v sebe a za seba. Do týchto rozhodnutí by ho nemalo tlačiť okolie.

 

     Priznať svoje ochorenie alebo nie a ak áno, tak komu? Bolo by úplne zbytočné, keby sa toto ochorenie tajilo pred najbližšími členmi rodiny, t.j. pred manželom, rodičmi a dospelými deťmi, prípadne pred súrodencami. Tak či tak postupne sa to naša najbližšia rodina o nás dozvie a tzv. zatĺkanie by nám mohlo v budúcnosti ešte viac poškodiť.

 

     Každý, kto sa ocitne na psychiatrii, ak to už jeho najbližší neurobili počas pobytu v nemocnici za neho, by mal doma a ostatnej blízkej rodine povedať, že síce strávili ste istý čas na psychiatrii, ale už ste z najhoršieho preč a prosíte ich o zhovievavosť a trpezlivosť z ich strany smerom k Vášmu ešte zníženému spoločenskému potenciálu. Ak to chcú počuť inak, povedzte im, že ešte nie ste pripravený rozprávať o svojom ochorení a hlavne, aby Vás do ničoho nenútili, netlačili a to sa týka tak rôznych rodinno-spoločenských podujatí, či pri riešení rôznych rodinných problémov a konfliktov. Vy sami rozhodnete, kedy príde tá chvíľa, že už máte dostatok síl žiť tak ako predtým. A vôbec tento čas sa nesnažte umelo skracovať, lebo po príchode domov z nemocnice to môže trvať aj niekoľko mesiacov.

Poproste ostatných, aby boli ku Vám zhovievaví aj čo sa týka rôznych druhov manuálnej pomoci, prípadne, aby niektoré veci urobili za Vás. Môže to byť napr. vybavovanie rôznych druhov záležitostí právneho charakteru – po úradoch, ale i návšteva školy Vašich detí. Určite sa vždy ktosi nájde, kto Vám ochotne a nezištne pomôže.

Ženy, ktoré sa vracajú zo psychiatrie majú často obavy, ako zvládnu domácnosť, výchovu detí a či to vôbec bude niekedy tak, ako predtým. Je to veľmi ťažké. Tu musí nastúpiť – aspoň pri rozhodovaní – druhý partner a povinnosti sa musia prerozdeliť medzi ostatných členov rodiny. Aj medzi deti. Kým sú deti malé, asi tak cca do 15-násť rokov netreba ich zaťažovať podrobným vysvetlením zdravotného stavu otca či matky, iba im treba neustále pripomínať, že ich rodič má isté zdravotné problémy a preto v tej rodine je to tak, ako je. Časom určite pochopia, že ich pomoc je potrebná a možno aj nevyhnutná. Čo sa týka varenia a ostatných vecí okolo domácnosti, je potrebné to zabezpečiť možno aj inak, ako to býva v našich slovenských rodinách zvykom, trebárs tak, že poprosíme o pomoc niekoho, kto nám aspoň 2-3x za odmenu navarí a raz do týždňa poupratuje, opere a dá do poriadku naše osobné veci. Zväčša sa tejto úlohy chopia najbližší príbuzní, rodičia a ak to nejde inak, je možné k tomuto účelu poprosiť aj o zabezpečenie opatrovateľky.

 

     Ďalším problémom pre človeka, ktorý sa liečil na psychiatrii sú susedia, priatelia a známi. Povedať im o svojich problémoch, alebo nie? Tu neexistuje rada, ani recept. Každý vie sám najlepšie, aký vzťah majú títo ľudia k nemu a tak treba aj konať. Individuálne a to aj vtedy, keď sa jedná o celú rodinu známych. Niektorí to berú úplne normálne, dokonca sú schopní povedať, - na čo mi to rozprávaš, choroba ako choroba ...Iní sa zase začnú vypytovať, spovedať dotyčného a nakoniec to aj tak nepochopia. V prípade, že sa chcete s niekým rozprávať, o tom, aké sú Vaše problémy, urobte to až potom, keď sa presvedčíte, že dotyčný je na Vašej strane a Vy, ako človek a priateľ, ste vplyvom svojho ochorenia o tento vzťah neprišli. Je to veľmi dôležité. Je až zarážajúce, že tzv. priateľ dokáže z Vás vytiahnuť aj tie najintímnejšie informácie o Vašej chorobe a potom ich s úplnou samozrejmosťou podáva vo vlastnom podaní ďalej. Nielenže je to podlé, je to aj protiprávne a Vy, keď máte pocit, že Vám takto ubližuje, máte právo podať na neho aj trestné oznámenie.  Ale nie o tom som chcela. Iba to, že je naozaj veľmi dôležité dopredu si zvážiť, komu sa zdôveríme. A o tom, či s niekým o svojom probléme chcete hovoriť, závisí iba od Vás, nie od manžela, manželky alebo detí, či rodičov. A o tomto všetkom by ste s nimi mali hovoriť už počas svojho pobytu na psychiatrii.

 

     Najväčším problémom býva zamestnávateľ a spolupracovníci. Podľa zákona nemá zamestnávateľ, keď ste v pracovnom pomere vyzvedať sa, čo Vám je, nakoľko má Vašu PN-ku. Ste pre neho skrátka PN. V prípade, že Vaša PN-ka trvá viac ako pol roka, má právo opýtať sa Vás, ako dlho budete ešte PN a či sa Vy osobne plánujete vrátiť.     Podľa skúseností mnohých psychiatrických pacientov sa aj tak zamestnávateľ nakoniec dozvie o Vašej diagnóze a to buď z dôvodov opakovania sa problémov, ev. pri požiadaní o prehodnotenie Vášho zdravotného stavu z titulu invalidného dôchodku. Dokonca aj sám zamestnávateľ má právo poslať Vás na prehodnotenie zdravotného stavu z pohľadu profesie, ktorú vykonávate. Myslím si, že človek prejde mnohým trápnym situáciam, keď sa k danému ochoreniu otvorene prizná. V podstate nič zlé sa udiať nemôže, nakoľko ide o ochorenie a nie o trestný čin. Je už len na strane zamestnávateľa, ako sa k danému problému postaví. A tie postoje – dnes je to ešte tak pol na pol.

 

     A kolegovia? To je už čosi iné. Pri pracovnom tempe dnešnej doby nemožno očakávať od ľudí, že nám budú tolerovať nedokonalé výkony, slabšie pracovné tempo, či akési úľavy, kým to nemáme dané zákonom. Kým človeku nie je priznaná invalidita, či znížená pracovná schopnosť.

Napriek tomu odporúčam každému vrátiť sa späť na svoje pracovisko a otestovať sa, či zvládne to pracovné tempo, ako predtým, kým ochorel. Ak nie, treba to znova riešiť PN-kou, ale nie výpoveďou. Ak Vám ju dá zamestnávateľ, patrí Vám v mnohých prípadoch odstupné. V prípade, že dáte výpoveď bez udania dôvodu, pripravíte sa nielen o odstupné, ale aj o istú časť podpory v nezamestnanosti.

 A čo sa týka tých medziľudských vzťahov, to je už častokrát iba v samých ľuďoch. Najkritickejšie sa ku nám budú správať tí, ktorí sami majú podobné problémy, či to už priamo doma, ev. v príbuzenstve. To, akoby si kompenzovali vlastné frustrácie za to, čo nemôžu. Žiaľ, býva to pravidlom. Ale garantujem Vám, že vzťah ku Vám u mnohých toto Vaše ochorenie nepoznačí a dokonca nech nie je pre Vás prekvapením, že nebudú to s Vami riešiť. Oni to totiž riešiť nepotrebujú. Pre nich je to ochorenie ako každé iné a v prípade, že ich poprosíte v budúcnosti o pomoc určite to nebude pre nich problém. Myslím tým Váš zdravotný stav.

 

     No celkom na záver by som Vás chcela tak trochu odhovoriť od tzv. kolegiálnych návštev priamo tu na oddelení, ev. tie tzv. „súdružské“ návštevy u Vás doma po príchode z nemocnice. Toto nech vyriešia za Vás Vaši príbuzní. Každá návšteva by sa mala ohlásiť a nebojte sa ľuďom priznať, že ešte nemáte dostatok síl prijímať návštevy a venovať sa bežným záležitostiam, ktoré sa pri tých návštevách riešia. A v žiadnom prípade tieto návštevy ani v budúcnosti nerealizujte sám ako jediný hostiteľ. Nie je nikde povedané, akú záťaž Vaša psychika z titulu prítomnosti iných ľudí zvládne. Majte pri sebe vždy v týchto prípadoch kohosi, kto Vás bude tak trochu monitorovať a v prípade potreby danú návštevu prítomných ukončí.

 

     Naozaj, byť psychiatrickým pacientom nie je životná výhra. Pri akomkoľvek ochorení by Vás príbuzní a známi hladkali, boli by ochotní plakať spolu s Vami, pomáhali by Vám a možno Vás aj ľutovali. Tu je to skôr o tom, že ostatní majú pocit, že Vám takmer nič nie je, že sa jednoducho vyhýbate životu a povinnostiam. Tým, ktorí sú toho názoru, nevyhovárajte im to. Určite sa Vám to nepodarí a Vám to zhorší Váš zdravotný stav. Tento názor zmenia až potom, keď oni sami sa jedného dňa ocitnú v týchto priestoroch, ev. keď to bude niekto im veľmi blízky.

 

     Ďakujem. Želám Vám veľa síl do života po návrate domov. 

 

                                       xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

 

Činnosť organizácií pôsobiacich v oblasti duševného zdravia u nás na Slovensku

 

                    Liga za duševné zdravie:

 

V roku 2001, v súvislosti s prípravou Roku duševného zdravia, sa objavila potreba vzniku silnej strešnej organizácie, ktorá bude nielen hlavným organizátorom kampane Roku duševného zdravia, ale bude aj po jej skončení pokračovať v činnosti najmä na poli zlepšenia podmienok a života duševne chorých, ako aj v oblasti prevencie duševných porúch. Liga je nepolitické, charitatívne, humanitné, neprofesionálne, nezávislé záujmové združenie občanov a právnických osôb a jej cieľom je aktívna podpora duševného zdravia.

 

S t a n o v y

Ligy za duševné zdravie Slovenskej republiky

I.

Všeobecné ustanovenia

1. Liga za duševné zdravie SR (ďalej len „Liga“) je nepolitické, dobrovoľné, charitatívne, humanitárne, neprofesionálne, nezávislé záujmové združenie občanov a právnických osôb pôsobiacich na území Slovenskej republiky. Cieľom Ligy je aktívna podpora duševného zdravia.

 

2. Sídlom Ligy je : Ševčenkova 21, 851 01 Bratislava.

 

3. Názov Ligy v anglickom jazyku je : League for Mental Health in Slovakia.

 

4. Liga je samostatnou právnickou osobou, ktorá môže vo svojom mene nadobudnúť práva a povinnosti.

 

5. Cieľ činnosti Ligy :

a) Duševné zdravie predstavuje základnú hodnotu života. Vzhľadom k stále stúpajúcemu výskytu duševných ochorení, ktoré ťažko poškodzujú chorých aj ich sociálne okolie, je významnou úlohou celej spoločnosti bez rozdielu veku, národnosti, viery, profesie či profesionálneho postavenia rozvíjať, podporovať, chrániť duševné zdravie ako aj predchádzať psychickým ochoreniam a primerane ich liečiť. Cieľom Ligy je

poskytovať v tejto snahe výdatnú pomoc všade tam, kde to nie je povinnosťou štátnej starostlivosti a pôsobiť na štátne orgány a organizácie, aby duševnému zdraviu venovali primeranú pozornosť

 

                       Otvorme dvere, otvorme srdcia (ODOS)

 

                                          STANOVY

 

                                                  PREAMBULA

 

Občianske združenie ODOS združuje osoby s duševnou poruchou, ich príbuzných,

odborníkov a ďalších občanov s cieľom na prekonávanie stigmy a diskriminácie kvôli duševným poruchám.

 

Jeho cieľom je skvalitňovanie života ľudí s duševnou poruchou a dosiahnutie plného uplatnenia princípu sociálnej spravodlivosti a humanizmu, ktoré sú zakotvené v Listine základných ľudských práva slobôd, prijatej v Ústave Slovenskej republiky.

 

     Článok 1

     Meno, sídlo, pôsobnosť

1. Názov: OTVORME DVERE, OTVORME SRDCIA. Používa skratku ODOS.

2. Sídlo: Ševčenkova 21, 851 01 Bratislava

3. Pôsobnosť: Združenie ODOS sa vzťahuje na celé územie Slovenskej republiky, má

otvorený charakter.

 

     Článok 2

     Účel a ciele

1. Účelom združenia je podporiť a realizovať iniciatívy a projekty, ktoré vedú k destigmatizácii osôb s duševnou poruchou, predovšetkým so schizofréniou, pričom budeme vychádzať z ich potrieb. Zapojiť sa do nich majú ich príbuzní, profesionáli a verejnosť. Dialóg týchto štyroch strán, takzvaný tetralóg, predstavuje základný nástroj činnosti združenia.

 

2. Združenie má nasledujúce ciele:

 

· Prekonávanie predsudkov a stigmy kvôli duševným poruchám.

· Sociálnu integráciu osôb s duševnou poruchou do spoločnosti, vytváraním a rozvojom

životných podmienok vo všetkých oblastiach života.

· Zabezpečenie ľudských práv. Prekonávanie diskriminácie osôb s duševnou poruchou

tak, aby títo žili v spoločnosti dôstojne a rovnocenne.

· Skvalitňovanie a zrovnoprávnenie psychiatrickej starostlivosti so somatickou

starostlivosťou.

· Zlepšenie duševného zdravia spoločnosti tak, aby bolo jednou z priorít vzhľadom na to,

že nie je zdravie bez duševného zdravia.

 

 

 

                                Asociácia    P R E M E N Y

 

                                           S T A N O V Y

 

     Preambula:

    Slovenská asociácia pacientov a pacientskych organizácií pre duševné zdravie PREMENY je občianske združenie, ktoré združuje regionálne organizácie pacientov, ex pacientov, užívateľov a ex užívateľov psychiatrických služieb a svojpomocné skupiny pre vznik nových pacientskych organizácií pre duševné zdravie.

    Jej cieľom je skvalitňovanie života ľudí s duševným ochorením a dosiahnutie plného uplatnenia princípu sociálnej spravodlivosti a humanizmu, ktoré sú zakotvené v Listine základných ľudských práv a slobôd, prijatej v Ústave Slovenskej republiky.

    Slovenská asociácia pacientov a pacientskych organizácií pre duševné zdravie PREMENY sleduje výhradne všeobecne prospešné, respektíve dobročinné ciele.

Článok I

Základné ustanovenia.

Názov, sídlo a pôsobnosť.

1. Názov: Slovenská asociácia pacientov a pacientskych organizácií pre duševné zdravie PREMENY. Používa skratku: Asociácia PREMENY.

2. Sídlo: Zvolen,  Kuzmányho nábrežie 28, v Nemocnici s poliklinikou Vaše zdravie, PSČ 960 01

3. Asociácia PREMENY je občianske združenie v zmysle zákona č.83/1990 zb., §16 odstavec 1  a v  znení neskorších predpisov.                                                                                        

Asociácia PREMENY je dobrovoľnou, neštátnou, nepolitickou a nenáboženskou právnickou osobou združujúcou svojich členov. Právna subjektivita zúčastnených členov nie je dotknutá. Členovia sa podieľajú na riešení strategických, starostlivosti o ľudí trpiacich duševnými chorobami. Združenie - Asociácia PREMENY má otvorený charakter, vystupuje v mene svojich, členov ktorých združuje a to na základe ich súhlasného stanoviska.

4. Pôsobnosť Asociácie PREMENY sa vzťahuje na celé územie Slovenskej republiky.

Článok II

Úlohy a ciele

1. Úlohou Asociácie PREMENY je koordinovať činnosť, vytvárať priaznivé podmienky pre vznik a rozvoj regionálnych pacientskych organizácií a svojpomocných skupín duševného zdravia a všeobecne podporovať činnosti a opatrenia zamerané na skvalitnenie života a na pomoc všetkým duševne postihnutým osobám.

2. Asociácia PREMENY poskytuje účinnú podporu najmä v oblasti:

- dodržiavania základných ľudských práv duševne chorých osôb a zrovnoprávneniu postavenia osôb trpiacich psychickými chorobami s postavením osôb trpiacich somatickými chorobami.

- informovanosti, komunikácie a kooperácie pacientov a pacientskych organizácií duševného zdravia s laickou a odbornou verejnosťou

- vytvárania chránených bytov a domov, ako i ďalších možných bytových spoločenstiev

- vytvárania proreintegračnej klímy, ako i konkrétnych aktivít v oblasti reintegrácie a rehabilitácie duševne chorých osôb v práci a v spoločnosti

- v spolupráci s psychiatrickými odborníkmi možnosti krízovej intervencie, vrátane linky dôvery a ďalších spôsobov poradenstva a poradenských služieb

- včasnej starostlivosti a prevencie pred vznikom duševnej poruchy

- zabezpečovania pracovných a iných možností realizovania sa duševne chorých osôb

- pomoci v rodine, v náhradnej rodine, prípadne inej rodinno-spoločenskej komunite

- voľného času- šport, turistika, rekreácie, kultúra, záujmové krúžky odpočinok

- ďalšieho vzdelávania a doškoľovania profesijných a dobrovoľných pracovníkov Asociácie PREMENY

- zriaďovania a rozvoja pacientskej advokácie (pacientskeho dôverníctva)

3. Organom štátnej správy a miestnej samosprávy predkladá iniciatívne návrhy na zlepšenie starostlivosti o ľudí s duševným postihnutím.

4. Spolupracuje s verejnými, súkromnými, cirkevnými a vedeckými organizáciami, ktoré sledujú príbuzné ciele a úlohy.

5. Orgány Asociácie PREMENY úzko spolupracujú s odborníkmi formou poradného zboru vo všetkých oblastiach svojej činnosti.

6. Svojimi aktivitami pôsobí na zlepšenie porozumenia voči problémom osôb s duševným postihnutím na verejnosti všetkými dostupnými prostriedkami a snaží sa tak eliminovať stigmatizáciu, segregáciu a diskrimináciu osôb s duševným postihnutím .

7. Získava informácie o práci podobných organizácií v zahraničí, nadväzuje s nimi kontakty a spoluprácu.

8. Systematicky vyvíja aktivity k vytváraniu ďalších finančných zdrojov umožňujúcich realizáciu stanovených úloh a cieľov.

9. V súlade s uvedenými cieľmi organizuje semináre, prednášky, workshopy, konferencie a podobné aktivity.

10. Umožňuje vytvorenie vedľajšej hospodárskej činnosti za účelom zlepšenia materiálnej situácie a napĺňania cieľov asociácie.

 

 

                      Asociácia   P r e m e n y  -  občianske združenia

 

     Ku koncu roku asociácia Premeny evidovala 13 občianskych združení pôsobiacich v rámci celého Slovenska. Ich úlohou je združovať ľudí s duševným ochorením, prípadne ich rodinných príslušníkov s cieľom zlepšiť ich kvalitu života. Aby sa tento cieľ podarilo naplniť, je potrebné v oblasti duševného zdravia vyvíjať maximálne úsilie hlavne na spoločnosť, ktorá otázky duševného zdravia a hlavne problémy s duševným ochorením ešte stále zaznáva. Psychické zdravie nie je v očiach ľudí našej spoločnosti rovnako hodnotené ako zdravie fyzické a ľudia s psychickým ochorením sú neraz vystavovaní neadekvátnym reakciám zo strany verejnosti.

 

     Úlohou každého z týchto občianskych združení je pôsobiť hlavne na otvorenú širokú verejnosť práve v tom svojom regióne, aby sa duševne chorí ľudia nestávali terčom výsmechu a posmechu. Tieto OZ v daných regiónoch by mali byť akceptované hlavne samosprávou, nakoľko práve ona je vykonávateľom daných úloh starostlivosti o občana mesta. Práve psychicky chorí ľudia sú pomerne veľmi zraniteľní, ľahko dostupnou obeťou pre kriminálne živly a tak neraz končia v starostlivosti mestských či obecných úradov. Z toho dôvodu je potrebné, aby všade tam, kde takéto OZ pracujú, mali podporu nielen priamo u pracovníkov MÚ, ale aj u  ich volených zástupcov.

 

                                xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

 

                           Dni duševného zdravia a kampaň Nezábudka

 

Celonárodná verejná zbierka
Dni Nezábudiek
(október 2008)

                                                                        

        DNI DUŠEVNÉHO ZDRAVIA – DNI NEZÁBUDIEK

Projekt kampane 2008

(5. ročník)

DNI DUŠEVNÉHO ZDRAVIA 2008

Nakoľko sociálne vylúčenie a nedostatočná sieť  starostlivosti o ľudí s duševným ochorením je stále aktuálnym problémom, rozhodla sa LDZ pokračovať  v téme jej rozvoja aj v r.2008. Téma korešponduje aj s tohtoročnou témou tému Dňa duševného zdravia, ktorú vyhlasuje Svetová zdravotnícka organizácia: „Celosvetová podpora duševného zdravia: Občania obhajujú potrebu zlepšenia služieb“. Komunikačná kampaň a zbierka Dni duševného zdravia - Dni nezábudiek bude zameraná na podporu rozvoja služieb , ktoré napomáhajú sociálne začleňovať ľudí s duševnými ochoreniami.

Priority kampane:

 - Podpora sociálneho začlenenia a rozvoj siete starostlivosti o ľudí s duševnými problémami  

- osveta a zlepšenie informovanosti verejnosti o duševnom zdravíØ       oslabiť tabu spojené s duševnými poruchami, znížiť sprievodnú stigmatizáciu a diskrimináciu duševne chorých

- upozorniť politikov a verejných činiteľov na nedostatočnú starostlivosť o duševné zdravie a duševne chorých, nerovnocenné vnímanie telesného a duševného zdravia

- Predaj 150 000 ks nezábudiek

 

AKTIVITY  V REGIÓNOCH

...............................

ŠŤASTIE SI TY - Prievidza

-          Vernisáž  autorskej výstavy Žanetky Buckovej 19.9. o 15:00 hod v Handlovej

 

     Aj keď sa to možno nezdá, ale aj Dni duševného zdravia a kampaň Nezábudka priamo súvisí s realizáciou tohto nášho projektu. Nebyť kampani Nezábudka v roku 2006 a 2007 určite by nebolo ani tohto nášho projektu MOJA RODINA, či projektu PRE TEBA z roku 2007. Oba projekty boli podporené Ligou za DZ práve z výnosu danej kampane. Tohto všetkého sme si vedomí, a preto nás vôbec nebolo potrebné presviedčať o význame týchto aktivít. Nehovoriac o tom, že z danej vyzbieranej sumy v našom regióne nám bolo vrátených do OZ celých 30% a to bez udania účelu ich využitia. Naše OZ tieto financie zvyčajne využije na zaplatenie tzv. „nájmu“ a celý rad iných aktivít pre našich členov. Je to tak správne, nakoľko nebyť našich členov, túto sumu, teda v rámci kampane Nezábudka 2008, 32 121,50 by sa nám určite nebolo podarilo nazbierať.

      A prečo Dni duševného zdravia a projekt MOJA RODINA? Okrem už spomínaného prefinancovania projektu Ligou za DZ, môžeme si zo získaných financií naplánovať aj ďalšie spoločné aktivity zo stacionárom psychiatrického odd. v tomto roku bez ohľadu na to, či nám Liga nejaký ten projekt podporí, alebo nie.

      Možno táto aktivita Ligy za duševné zdravie mala v rámci realizácie nášho projektu MOJA RODINA predsa len malinký, drobný malus. Keďže nás je iba toľko, koľkí sme, museli sme na 2-týždne prepnúť a venovať sa tejto aktivite. Inak sa to fyzicky zvládnuť nedalo. No napriek tomu, sme radi, že aj touto činnosťou sme oslovili našich nemocničných klientov, lebo boli aj takí, ktorí sa prišli na nás pozrieť a podporiť nás v tejto ľúbivej činnosti. Mnohí z nich si možno až tam uvedomili, o čom sú Nezábudky a prečo ich tak ochotne ponúkame okoloidúcim. Prečo? Aj kvôli ním osobne, kvôli nám všetkým. Vďaka za podporu a za príspevok všetkým, ktorých neľahké osudy ľudí s duševným ochorením nenechajú chladných a bez záujmu.

     A keď sa zamyslíme nad významom nielen tejto konkrétnej zbierky, ale všetkých podobných zbierok u nás na Slovensku, prídeme nechtiac k záveru, že celkom obyčajní ľudia, radoví občania jednotlivých miest, pomáhajú prežiť mnohým a mnohým nemenovaným organizáciam, ktorí sa starajú o ľudí zdravotne postihnutých. Bez ich štedrosti, by naozaj celý náš život, aj život ľudí s duševným ochorením, bol iba čiernobiely. Takže, veľká a úprimná vďaka všetkým, ktorý darovali nášmu životu farbu.

 

     Medializácia projektu

    Medializáciou projektu chápeme množstvo aktivít spojených už samotným projektom. Jeho realizácia v kruhu ľudí, ktorí pochádzajú z rôzneho sociálneho, spoločenského, etnického prostredia je tiež istým druhom medializácie. Samotný projekt je o to náročnejší, že človek naozaj nemôže dopredu vedieť, s kým sa počas jednotlivých sedení stretne a či náhodou  v tejto našej aktivite nebude vidieť podstatne čosi viac, nielen obyčajné sedenia s rozpravou. Pacientska advokácia, pacientske dôverníctvo je zatiaľ nielen pojem, ale i samotný projekt ako taký, v rámci verejnosti takmer neznámy. Ani nie takmer, skôr úplne neznáma aktivita. Nečudo? Až na vybrané mesta, v ktorých je, alebo v minulosti už bol  prostredníctvom OZ realizovaný, vie o ňom iba vybraný okruh profesionálov – lekárov z oblasti psychiatrie, pracovníci MZ SR a dané hore uvedené organizácie, ktoré boli zriadené na podporu duševného zdravia u nás na Slovensku.

     Istým druhom medializácie je aj jeho priblíženie, resp. ozrejmenie pracovníkom štátnej správy či samosprávy, ale aj iných inštitúcií, keď vo funkcii pacientskych advokátov zastupujeme našich klientov. Sociálna sestra psychiatrie, či nemocnice,  zastupuje pacientov z titulu práva vyplývajúceho z jej profesijného postavenia. My, pacientski advokáti, zastupujeme svojich klientov iba na základe dôvery, v postavení pacientskeho advokáta. Ale žiaden výkladový slovník, ani slovník cudzích slov oficiálne pojem pacientska advokácia nepozná, neregistruje. Teda, okrem zabezpečenia potrieb našich klientov, som neraz bola nútená vysvetľovať na patričných miestach, čo je pacientska advokácia, kto to vraj „vymyslel“, „kto nás kontroluje a  komu skladáme účty“. Vysvetliť to, je pre mňa do určitej miery aj istým druhom pochvaly, že robíme úplne čosi nové, nepoznané, ale aj momentálne veľmi stresujúce. Hlavne preto, že moje vyjadrovacie možnosti sú čiastočne obmedzené a nerada dlho rozprávam.

     Touto verbálnou medializáciou som sa už nechtiac zapísala do podvedomia mnohých mne dovtedy neznámych ľudí a sú aj takí, ktorí nás, pacientskych dôverníkov, budú už navždy spájať s touto aktivitou. Aktivitou, ktorá sa nateraz iba rodí a raz možno bude úplnou samozrejmosťou, akou sú dnes raňajšie komunity. Kiežby!!!

      Je pravdou, že redaktorka nášho regionálneho týždenníka Prieboj v sieti novín My – pani Janka Rusňáková prišla medzi nás rovno na stacionár do nemocnice a urobila s nami na tému Pacientska advokácia rozhovor do tlače. Zaujímali ju naše skúsenosti, celý priebeh projektu, všetko pre i proti, ale i názory náhodných klientov a tiež hodnotenie personálu. Článok vyšiel v uvedených novinách asi koncom októbra a nebol jediný, čo sa týka činnosti nášho Združenia i v prepojení na život ľudí, pre ktorých vlastne Združenie existuje.

      Niekedy sa mi zdá naozaj nespravodlivé, že podobné aktivity ako je pacientska advokácia, pacientske dôverníctvo nachádzajú malú podporu tam „u tých hore“. Skutočne pomáha nielen tým, pre ktorých je priamo určená, teda pacientom psychiatrie, ale zároveň odbremeňuje od nepodstatných činností personál. My sme mali viac času sa s ľuďmi rozprávať, rozoberať ich problémy, vypočuť ich trápenia, bôle. To naozaj sa v bežnom styku s pacientmi robiť nedá. Iba vo výnimočných prípadoch a vždy na úkor času lekára, sestry. Tej druhej strane, teda nám, pacientskym dôverníkom, pomáha lepšie spoznávať seba samých, zaväzuje nás byť zdravými, lebo máme záväzok a povinnosti a pacientskemu dôverníkovi v postavení rodinného príslušníka, pomáha lepšie poznať toho, kto je pre nás ŠŤASTÍM. O tomto by sa malo písať a rozprávať.

 

          Pacientska advokácia, pacientske dôverníctvo – na internete

 

... písať a rozprávať. Ale kde? Kde je to najsprávnejšie miesto na uverejnenie príspevku na tému Pacientska advokácia, pacientske dôverníctvo. A ak sa aj nájde priestor, či médium ochotné zverejniť príspevok na danú tému, koho takýto príspevok osloví. Osloví vôbec niekoho?  Na tieto otázky som si dlho nedokázala zodpovedať, až som sa rozhodla pre malý experiment. Spojiť svoje ego s istou „kvázi“ robotou a rozprávať o tom verejne iným ľuďom a to na fóre, ktoré nie je možno vymazať, vziať späť. Teda internet!!!

    

     Ani nie v polovici projektu, presne 24. júla 2008, som na svojom osobnom blogu: fulajtarova.blog.sme.sk zverejnila príspevok s názvom Advokácia – nie tá justičná. A zároveň som v tomto príspevku popísala všetko, o čom je táto aktivita, komu je určená a aké sú jej očakávania. Z pohľadu čítanosti má tento príspevok priemerný úspech, prečítalo si ho približne 500 návštevníkov daného fóra. A ako ja poznám vlastnú klientelu, tento príspevok si na 90%  z nich prečítalo cielene, dozvedieť sa, o čom to je. Tých 10% to boli náhodní čitatelia zvyknutí skôr na moje meno, ako na obsah príspevkov. Či ich daný príspevok oslovil, nemám už prehľad, ale podľa karmy sa dá zistiť, že obsah príspevku n e b o l  pre nich zaujímavý, že ich nechytili za srdce. Odozva na príspevok nulová, až je zarážajúce, že nikto z tých takmer 500 čitateľov nemal žiadnu otázku. Takže moja snaha naozaj širokej verejnosti priblížiť o čom je pacientska advokácia, sa minula účinkom. Sorry!!!

 

     Nech rozmýšľam akokoľvek, kde a v akých kruhoch by som mohla za pacientsku advokáciu lobovať, nič ma nenapadá. Možno aj táto práca, teda Vyhodnotenie projektu MOJA RODINA by sa mohla do budúcnosti stať istou „cvičebnicou“ v danej oblasti pre tých, ktorí by si to chceli vyskúšať. Ešte radšej by som bola, keby v budúcnosti oslovila niekoho kompetentného, kto by mal chuť a „páky“ danú aktivitu pretransformovať na platené pracovné miesto trebárs aj formou „chráneného pracoviska“ pre bývalých ex-pacientov, ev. zastabilizovaných pacientov. Ktohovie?

 

Naše skúsenosti a ľudia s duševnou chorobou – na internete

 

     Nielen samotná téma pacientskeho dôverníctva rezonovala vo mne natoľko, že som sa rozhodla zverejniť ju na internete. Keďže práve daný projekt MOJA RODINA mi umožnil získať rôzne nové podnety na premýšľanie, oslovilo ma niekoľko nových ľudských osudov a zhodou okolností som mala trochu viac času, tak som sa rozhodla pre zverejnenie niektorých príspevkov na spomínanej stránke fulajtarova.blog.sme.sk. Vôbec tu nešlo o konkrétne ľudské osudy, ev. šlo. Áno, prostredníctvom internetu som sa občas zbavovala napätia, ktoré vo mne vibrovalo s veľkou intenzitou a toto je jeden zo spôsobov, ako sa zbaviť stresu. Ľudovo povedané – vypíšem sa. Tieto moje príspevky, uverejnené pod uceleným názvom – ŠŤASTIE SI TY v podstate sa u ľudí stretli s primeraným záujmom. Čitateľnosť jednotlivých príspevkov bola v rámci tých mojich ostatných skôr nadpriemerná, reakcie čitateľov pozitívne, dokonca sa mi ozvali aj ľudia súkromne s uznaním, že sa dokážem vcítiť do postavenia týchto ľudí. S najväčším ohlasom sa stretol príspevok – Pracovná porada trochu inak..., kde som v podstate zverejnila obsah zápisu zo spoločného stretnutia s personálom. Ide o príspevok, kde sa MUDr. Garaj vyjadruje k otázke samovraždy.

 

     Viem, nikto mi nedal právo zverejňovať príbehy iných ľudí na internete. Ale i keď išlo o iných ľudí, išlo vždy o vyjadrenie mojich vlastných pocitov k tomu, čo sa okolo týchto ľudí udialo. Myslím si, že vo všetkých zverejnených príspevkoch dodržujem základný princíp morálky, že v daných prácach nikoho neurážam a dôsledne dodržiavam všetky kritéria novinárskej etiky. V prípade, že by tak nebolo, už by tieto príspevky na internete „neviseli“.

 

     Naozaj, ani danými príspevkami, ani tým, že tieto moje súkromné aktivity uvádzam danej správe, nie je to o mne. Nesledujem tento cieľ! Skutočne mi ide o to, aby sa daným témam, danej problematike venovala pozornosť nielen v rodine, v nemocnici, ale hlavne medzi obyčajnou verejnosťou. Nestačí iba zbúrať to tzv. TABU o duševných chorobách. My sa musíme naučiť s duševne chorými ľuďmi žiť, akceptovať ich takých, akí skutočne sú. Náladoví, občas nevyspytateľní, mrzutí, niekedy ješitní, (sami nevedia, čo chcú, nevedia sa správne odhadnúť), ale aj zlí, bodaví, no predovšetkým ako ľudí, ku ktorým bol život veľmi nespravodlivý. Netreba ich ľutovať, treba im občas pomôcť a hlavne darovať im nielen náš čas, ale aj lásku. Sú to ľudské bytosti, mnohé hodné obdivu, uznania, no každý z nich je hoden úcty a našej lásky. A to najmä vtedy, keď sa jedná o moju dcéru, nevestu, zaťa, synovca, teda niekoho z okruhu našich blízkych.

A preto tieto moje príspevky na blogu: fulajtarova.blog.sme.sk v minulosti, ale aj v budúcnosti.

 

 

 

             

     

 

      Z á v e r

     Ak ste sa v tejto správe dostali až sem, zrejme máte záujem o túto problematiku, čo mňa osobne veľmi teší. To, čo uvediem v závere tejto správy, logicky malo tvoriť jej úvod. Bolo by to reálne v tom prípade, keby nosnou časťou tejto práce nebolo vyhodnotenie daného projektu, ale práca na téma Pacientska advokácia, pacientske dôverníctvo a my, pacientski advokáti.

     Nechtiac, celou touto prácou ma prenasleduje jedna otázka? Má uvedená činnosť zmysel? Ak, áno, tak pre koho? Odpoveďou na ňu v podstate ukončím túto prvú časť vyhodnotenia projektu MOJA RODINA.

     Viem, nateraz ešte nie sú známe žiadne výsledky nejakých výskumov v tejto oblasti, lebo žiaden výskum sa nikdy nerealizoval. Nejaké to stanovisko môžeme ponúknuť my, pacientski advokáti, pacientski dôverníci, ale nás je iba hŕstka. Takže, aký je výsledok?

     Začnem zase od seba. Dávno pred rokmi, keď som bola ešte iba maminou a nebolo OZ, riešila som v sebe veľký, preveľký problém. Ktosi, koho nadovšetko ľúbim, kto je a bude pre mňa navždy ŠŤASTÍM, začal mať problémy a ja s ním. Odrazu sa mi zdalo, že som jediná na svete, ktorú život poznačil a že už niet východísk. Čisto náhodou, keď som hľadala pomoc u odborníkov, sa z éteru ozvala výpoveď mladej ženy, ktorá už celé roky rieši ten istý problém, ako my. Jej slová a slová jej malého synka, mi čosi sňali z očú a ja som zrazu uvidela pred sebou svetlo. Tá pani tvrdila, že s daným problémom, s danou diagnózou žije už viac ako 6 rokov a že žiť musí, lebo je matkou dvoch krásnych detí, ktoré nadovšetko miluje. A potom, potom sa zdôverovala, ako s daným problémom bojuje, aké je to ťažké, ale že sa to predsa len dá! V tej istej chvíli sa mi nielen rozjasnilo, ale čosi mi našepkalo, že vždy je nádej a kde je chuť, tam je i cesta.

     Ubehol nejaký čas, problémy v našej rodine sa trochu ustálili, začali sa meniť na trvalé, ale hlavne, učili sme sa s nimi žiť spolu celá rodina a ... i keď to niekedy veľmi, veľmi bolelo, zvykli sme si. Raz bolo lepšie, inokedy sme opäť padli až dolu a tak sa to v podstate strieda dodnes. Ale sme tu všetci, rozumieme si, vieme, prečo je niekto taký a ten druhý iný, ale... sme tu a máme sa radi. S mladou ženou, ktorá v tom danom okamihu vtedy rozprávala cez éter, som sa neskôr osobne stretla, zoznámili sme sa a dnes sme si veľmi, veľmi blízke. Jaj ďakujem za to, že ja i moja rodina mala silu riešiť daný problém. Z jej rozprávania nebolo ani tak ťažké uveriť, že sa to dá a že tento problém, s ktorým ona už žila celé roky a u nás iba začínal, je možné zvládnuť.

     Táto mladá žena bez toho, že by niekedy počula niečo o pacientskom dôverníctve, bola úžasným advokátom všetkých chorých. Prečo? Hovorila v ich mene, za nich a obhajovala ich s takým presvedčením a entuziazmom, že mnohí sa to nikdy nenaučia.

     Časť práce pacientskeho dôverníka je dávať ľuďom nádej, že život sa oplatí žiť aj s duševnou chorobou. Nikto nedokáže byť tomu druhému lepším príkladom, ako zaliečený, života schopný  pacient sám osobne. V prípade, keď človek po prvý raz ochorie, alebo nevie o tom, že je chorý s keď ho už hospitalizujú, častokrát ani netuší, čo sa s ním deje, vtedy mu a jeho blízkym naozaj je ťažko vysvetliť, že čo, prečo, dokedy a ako... to sú všetko iba otázniky vo vzduchu a odpovedať na tieto otázky nemá kto. Lekári nemajú toľko času, aby sa venovali „jasnovidectvu“ a zodpovedali príbuzným na tieto otázky. Dnes viem, že odpoveď na ne neexistuje a rozprávať sa s nimi, rozoberať rôzne druhy teórie – ak áno, tak kedy a keď nie, tak prečo – na to naozaj lekárom nezostáva čas. Dokonca ani sestrám. A kto to potom má riešiť? Príbuzní? Predsa tí sa prišli pýtať, oni chcú vedieť ako čo bude o týždeň, mesiac, rok a bude vôbec ešte nejaké potom? Tieto otázky sú veľmi zmätečné, ale približne takto reagujú príbuzní, keď sa člen ich rodiny nič netušiac odrazu ocitne na psychiatrii. V podstate ani nie odrazu, ale, keď to už ani oni nezvládajú a ich dobre mienené rady: - vzchop sa! – sa míňajú účinkom. Väčšinou až prvý pokus o jeho sebazničenie ich prebudí a dovedú ho tam, kde tento človek dávno už mal byť. Na psychiatriu!

     Keď sa pacient ako tak zastabilizuje a opätovne začne vnímať realitu, nielen jeho, ale všetkých naokolo, celú jeho rodinu najviac zaujíma, kedy bude v úplnom poriadku, kedy to bude zase tak, ako predtým. Trochu drsná, nepríjemná odpoveď, ale realistická a úprimná: NIKDY!!! Už nikdy nebude nič také, aké bolo predtým a nie ten, kto je teraz psychiatrickým pacientom sa bude musieť zmeniť, prispôsobiť. To my, jeho príbuzní a celé okolie sa musíme prispôsobiť, zmeniť mnohé v našom živote.

     Keď toto všetko má človeku kto povedať, keď dotyčný v úlohe pacientskeho dôverníka dokáže si siahnuť na dno svojej duše a zaspomínať, ako to bolo vtedy, keď bol akútnym pacientom psychiatrie, keď vidíme bývalého akútneho pacienta plného sily, entuziazmu a chuti robiť úžasné veci, uveríme. Uveríme tomu, že je možné žiť život ako iní, zdraví ľudia, že aj keď možno už celý život budeme musieť brať lieky, občas si upraviť harmonogram dňa, je možné i naďalej byť mamou, manželkou, sestrou či dcérou. Toto všetko je naozaj možné.

     Prítomnosť aspoň jedného - dvoch pacientskych advokátov priamo na odd., ale kdesi bokom, v ústraní,  by malo byť samozrejmosťou v čase návštevných hodín a krátko po nich. Mala by byť samozrejmosťou vtedy, keď sa príbuzní pýtajú lekárov, ako to bude po prepustení pacienta do domáceho prostredia. Kontakt na nich by si mali od lekárov vyžiadať príbuzní a príbuzní by mali trvať na ďalšej spolupráci. Oveľa ľahšie a rýchlejšie by pochopili, čo sa deje a ako túto novú skúsenosť zvládať.

     V mojom prípade veľkú úlohu poznania zohrala náhoda. Naozaj čisto náhodou a práve v tom okamihu, keď som riešila v sebe neriešiteľný problém, sa mi z rádia prihovorila pani Danka. Nebyť jej, toho príspevku, optimisticky ladenej výpovede tejto mladej ženy a jej syna, neviem, či by som to všetko zvládla. Neviem, či by bolo treba ešte čosi riešiť a či by to mal kto riešiť. Že sa opakujem!!! Možno. Ale iba ja viem, akú cenu mali jej slová a aká bola ich váha.

     Takže záverom tohto projektu iba strohé konštatovanie. Pacientske dôverníctvo je aj o tom, aby pacientski dôverníci svojou vlastnou prítomnosťou boli istým príkladom toho, že ak človek príjme svoje ochorenie, spracuje ho v sebe a naučí sa s ním žiť, že život môže byť aj naďalej úžasný. Aj duševne chorí ľudia vedia ľúbiť, vzdelávať sa, vedia byť zodpovední, vychovávať svoje deti. A nechcú za to nič viac, ako ostatní. Iba to, aby sme rešpektovali ich ochorenie a nenútili ich robiť to, čo by im mohlo uškodiť. Na druhej strane majú právo si všetko sami na sebe odskúšať, aby vedeli, kde sú ich hranice. A trochu pomoci zo strany nás, ich blízkych príbuzných, alebo zo strany samotných pacientskych dôverníkov, nikdy nemôže byť na škodu.

     Na druhej strane práve psychicky chorí ľudia v spojitosti s daným ochorením musia riešiť mnohé skutočnosti sociálno-právneho charakteru a tu erudovaný a dobre zorientovaný pacientsky dôverník môže v ich živote zohrať dosť významnú úlohu. Mal by sa rýchlo zorientovať v sociálnom postavení svojho klienta, mal by mu vedieť poradiť, čo je pre neho momentálne najlepšie,  kedy treba meniť danú situáciu a ako a byť s ním v kontakte tak dlho, ako si to vyžadujú jeho potreby. V prípade nutnosti môže pomôcť aj pri samotnom vybavovaní daných náležitosti, ev. usmerniť ho radou kde a ako čo vybaviť. Je len samozrejmé, že týmto svojím konaním uľahčí klientovi riešiť jeho momentálnu situáciu a rodinu odbremení od mnohých povinností. Určite nie v poslednom rade je tu skutočnosť, že neraz sa medzi klientom a PD vyvinie dosť blízky vzťah podobný kamarátstvu, alebo aj čosi silnejšie, čo je spojené s dôverou na strane jednej a pochopením na strane druhej.

 

 

                                                                                Č a s ť   B :

Rozpočet projektu a jeho plnenie

 

 

 

Kalkulácia projektu „Moja rodina“ na rok 2008

 

 

 

Stabilné náklady:

 

koordinácia projektu  (200,Sk/mes)  x 8 mesiacov                    1600Sk

záverečná správa                                                                        +    1000Sk

občerstvenie (180/mes)      x  8 mesiacov                                       +    1440Sk

                         SPOLU      4040,00

Čerpanie má j- jún      réžia                                                            +   2896,50         

                                         odpracované hodiny                                    +   3325,00

                                                                                             CELKOM:    10261,50

 

Odhad júl – december  (hod/mes  2300Sk)  x  6 mesiacov         +  13800,00

                                                                              SPOLU          24061,50

 

 

Celková suma na projekt r. 2008   →                  30.000,00

–           24.061,50

na júl – december zostáva na réžiu spolu          5.938,50Sk

                           

5.938,00Sk :  6  =  989,75 / mesiac !!!

 

 

 

Rekapitulácia nákladov za obdobie máj – december 2008 (réžia a občerstvenie)

 

Občerstvenie                                                                        338,-  +    341,5  =    679,50

Administratíva                                                                                                      3903,00

Aktivity (stacionár a tvorivé dielne)                                                                   5 352,50

Hygiena                                                                                                                  101,-

                                                             S p o l u :         10 036,-

 

Ostatné náklady sme neúčtovali my osobne, zodpovednosť za plnenie rozpočtu nesie ODOS!     

 

 

 

 

Trochu štatistiky

 

Projekt sa uskutočnil od 26. mája a trval do 18. decembra 2008 a trval 29 týždňov.

 Z dôvodov Dni duševného zdravia a kampane Nezábudka bol v období od  6. 10. do 19. októbra 2008  prerušený.

 

2x prišli pacienti z oddelenia do našich priestorov na Dni tvorivosti.

3x prišli stacionári cvičiť na FIT- LOPTÁCH

7x sme uskutočnili spoločné stretnutie pacientskych dôverníkov – oficiálne a

2x v rámci stretnutia počas výborovej schôdzi Združenia

2x sme mali stretnutie s personálom.

 

1x sme sa zúčastnili stretnutia PRELAPS pre rod. príslušníkov.

 

Spoločné aktivity – návštevy v klube počas klubových dní

Spoločné aktivity v rámci aktivít OZ (výlety, spoločné posedenia...) – neevidované

 

Individuálne pohovory:

                                                                                         s p o l u :  104

                  - E. Fulajtárová:            68 klientov

                  - M. Krajčíriková          10 klientov

                  - M. Peťovský                  4 klienti

                  - A. Karáseková             22 klientov

 

 

 

Časový harmonogram projektu – ukážka

 

Projekt sa uskutočnil od 26. mája a trval do 18. decembra 2008 a trval 29 týždňov.

 Z dôvodov Dni duševného zdravia a kampane Nezábudka bol v období od  6. 10. do 19. októbra 2008  prerušený.

 

Začali sme piati pac. dôverníci, neskôr sa M.  Machová sa zamestnala, tak celé dôverníctvo sme realizovali  štyria: E. Fulajtárová, M. Krajčíriková, M.  Peťovský a A.  Karáseková. Na oddelenia sme chodili  v dvojiciach, alebo aj v trojiciach.

 V párny týždeň sme chodili na oddelenia- pondelky a soboty a v nepárny týždeň- stredy a soboty. Pondelky a stredy sme boli na stacionárnom oddelení a v soboty sme sa pohybovali  na subakútnom oddelení.

 

 

 

PLÁN  PRÁCE  PACIENTSKYCH DôVERNÍKOV- 11. týždeň

 

 

Dátum a zodpovední Pac. dôverníci	TÉMA
Pondelok 4.8. 2008 Mirka Krajčíriková Martina Machová	Účasť na rannej komunite KOLEKTÍVNE STRETNUTIE: Môže vzniknúť láska na psychiatrií?- podklady z časopisu Druhý breh RELAXAČNÁ TECHNIKA: Šitie ozdobných vankúšikov
Sobota 9.8. 2008 Mirka Krajčíriková Milan Peťovský Eva Fulajtárová	Účasť na rannej komunite Zhrnutie podstaty témy z pondelka -KOLEKTÍVNE STRETNUTIE: Môže vzniknúť láska na psychiatrií?- podklady z časopisu Druhý breh RELAXAČNÁ AKTIVITA: Hlavolamy z knihy hlavolamy pre deti Možnosť individuálnych pohovorov,  Informácia o službe pre rodiny psychiatrických pacientov

 

Zoznam spoločne prerozprávaných tém a rozpráv

 

Význam Pacientskej advokácie- dôverníctva pre pacientov na Stacionárnom oddelení  počas hospitalizácie + informácia o možnosti individuálnych pohovorov. Informácia o službe pre rodinných príslušníkov.

 

Dostupnosť sociálno - poradenských služieb pre psychiatrických pacientov v regióne Prievidza+ diskusia. Potreby pacientov po prepustení z nemocnice. Informácia o poradenstve pre rod. príslušníkov

 

Predstavenie OZ ŠŤASTIE SI TY- stanovy, aktivity, akcie.....

Prepojenie s rodinou. Celoplošný pohľad- informácia aj o iných Združeniach na Slovensku - PREMENY. Predstavenie Integračno-sociálneho centra v Prievidzi.

 

Monitor tlače- vystrihovanie z časopisov na konkrétne zvolenú tému

 

Život po psychiatrií- všetky možnosti, choroba a možnosť práce

- zopakovanie významu pacientskeho dôverníctva, advokácie

 Desať  tipov, ako prežiť pobyt na psychiatrií

 

Ako predchádzať RELAPSU z pohľadu pacienta a z pohľadu pac. dôverníkov, naše skúsenosti s chorobou,

 

Som psychiatrický pacient   

                                                                                                                      Článok z Prieboja- Depresie/ Komunikácia ako forma prevencie ( MUDr. Danica Darulová)

 

 Čo robiť s agresivitou a ako proti nej bojovať?

 

 Význam liečby formou denného stacionáru, jeho dôležitosť na celkovej liečbe psychiatrického ochorenia

 

O šťastie sa musíme usilovať

 

Môže vzniknúť láska na psychiatrií?

 

Hovor o tom + Uč sa novým veciam

 

Zdolávaj prekážky + Viete čo je chandra?

 

Desatoro pre duševné zdravie

 

Právo povedať NIE!

 

Bohom požehnané Vianoce – pre nás všetkých

 

 

 

Ukážka z vyhodnotenia činnosti pacientskeho dôverníka

 

 

-         individuálne komplexné hodnotenie stretnutia z daného dňa

 

 

 

 

 

 

 

            INDIVIDUÁLNA    KOMPLEXNÁ

                SPRÁVA  PACIENTSKEHO  

                           DOVERNÍK

 

HODNOTENIE  ZO DŇA: 7. júla 2008

MENO  PAC. DOVERNÍKA:  Eva  F u l a j t á r o v á

 

    Ani som si nemyslela, že sa tak rýchlo zotavím a budem môcť po dvoch týždňoch byť znovu aktívna. Tento pondelok ma prekvapil, že účastníkov stacionára na rannej komunite bolo viac ako desať, presne 11 ľudí. Niektorých som poznala, iných nie.

Témou dňa bolo: Predchádzanie relapsu a prelaps. Mnohým tieto výrazy nič nehovorili, no po Aďkinom príhovore a osobných skúsenostiach, sme boli v obraze všetci. Mirka sa venovala Desatoru duševného zdravia – ktorých je 12-násť. Tento materiál vydala Liga za duševné zdravie a dostali sme ho v rámci kampane Nezábudka.

 

     Prítomných som oboznámila s mojím poslaním medzi nimi – rozdelila som to na dve časti. Informácia o otázkach sociálneho práva a ako rodinný príslušník. Bola som príjemne prekvapená, s akým záujmom a zároveň odobrením prijali moje slová. Aj keď nie je v mojich silách zmeniť ich rodinné prostredie, možno oni sami budú v budúcnosti pôsobiť na členov svojej rodiny, aby zmenili ich vzťah ku ním, alebo ako sa potom správať k človeku, ktorý nie je ochotný akceptovať ich zdravotný stav.

 

     V časti, keď iní vykonávali tzv. relaxačnú techniku, urobila som individuálny pohovor s pani Katkou, ktorá plánuje požiadať o prehodnotenie svojho zdravotného stavu s možnosťou následného priznania inv. dôchodku a tiež sme sa spolu rozprávali, ako postupovať, keď človek chce požiadať o vydanie ZŤP.

 

 

NÁVRH NA ZLEPŠENIE ČINNOSTI:

 

    V tomto dialógu budeme ešte pokračovať, lebo som pre časovú tieseň nestihla klientke vysvetliť rozdiely pri posudzovaní zdravotného stavu z titulu priznania inv. dôchodku a priznania preukazu ZŤP.

    

 

 

- mesačné hodnotenie činnosti práce pacientskeho dôverníka

 

  VYHODNOTENIE   PRÁCE   PACIENTSKEHO DOVERNÍKA

                                      za   A u g u s t   2008

 

 

Priezvisko a meno dôverníka:     Eva  F u l a j t á r o v á

 

l.Počet odpracovaných dní za mesiac spolu: 4    2.  Počet hodín na oddelení spolu: 12                                                                                     (vrátane pobytu na stacionári)  

                                                  

3. Priebeh návštev:  a) počet navštívených klientov: –- b) diskutované problémy:  pri-

    znanie invalidity a problémy s tým, keď klient je nespokojný; čo robiť, keď pacient

    nedostane potrebné informácie, ktoré ho ťažia a sú pre neho moc dôležité, lebo bez-

    prostredne súvisia s jeho zdravotným stavom; prístup rodinných príslušníkov k psy-

    chiatricky chorým ľuďom, ...... rôzne.

 

c) druh žiadaných informačných letákov: kontakty na nás-osobne, kontakty na Zdru-

    ženie, informácie o Združení, o projekte Moja rodina...

______________________

1.Popis odpracovaných hodín:  Sobota 2. augusta 2008- subakútne odd.:- 3hod.

 

     Prvý augustový týždeň! Keďže v podstate chodíme každú sobotu, až na malý počet nových, všetko „staré“ tváre. Je fajn, že sa na nás tešia. Podaktorí už akoby chceli, mali naplánované so mnou rozprávať, iní zase čakali, o čom budeme rozprávať.

 

     Rozprávali sme všetky tri. Aďka, Mirka, ja. Šlo v podstate o to, že sme sa im predstavili – hlavne tým novým a niektorí, ktorí minulú sobotu neboli ešte celkom v „pohode“, sme sa zopakovali. Nosná téma: O šťastie sa treba usilovať, nepríde samo.

 

     Prirodzene, najskôr bola komunita, potom raňajky, potom naše sedenie. Téma, aj keď sme ich dopredu upozornili, prečo sme si ju zvolili a čo by v nej mali hľadať, ich zaujala aj napriek tomu, že sme sa báli, že bude pre nich trochu pridlhá. Oni si už na nás v pohode zvykli a na naše prekvapenie i radosť, diskutovali. Bolo to príjemné.

 

     V individuálnych rozhovoroch som sa venovala trom klientkam. Jedna mi najskôr so slzami na krajíčku vyrozprávala svoj ťažký život alkoholičky a jediným jej problémom bolo, že rodičia sa jej vyhrážajú zbavením svojprávnosti, ak odmietne liečbu na Prednej hore. Ubezpečila som ju, že keď je pravdou, čo mi hovorí o svojom spôsobe života – nerobí problémy, pracuje, platí si byt, má vlastný príjem i bývanie, nemala nikdy konflikt so zákonom – jednoducho to nie je možné. I napriek tomu, že má 36 rokov, rodičia jej chcú spravovať jej vlastné financie, určovať režim dňa, práva, povinnosti.

     Tiež sa informovala, či je možné považovať za platnú výpoveď aj počas PN-ky, keď je skončila pracovná zmluva na čas určitý. Bohužiaľ, informovala som ju nesprávne, lebo po novelizácií zákonníka práce, to už pravdou nie je. Akurát jej plynie 42 dňová lehota poberania PN, ale... Potom sa musí prihlásiť na ÚPSVaR na odbore soc. služieb, kde bude prehodnocovaná z titulu poberania sociálnej dávky, - zvýšenej pre PN - , príspevku na bývanie, atď.... Bohužiaľ, do ukončenia PN-ky sa nemôže evidovať na ÚP ako UOZ a tým jej potom vzniká povinnosť, platiť si zdravotné poistenie ako dobrovoľne nezamestnaná osoba.

 

     Druhá klientka chcela vedieť, prečo jej zamietli žiadosť ohľadom poberania kompenzácií pre cukrovku. Z jej podania mi to nebolo jasné, ale odporučila som jej vybaviť si preukaz ZŤP, aby mohla byť posudzovaná ako osoba ZŤP a tiež mohol byť dôvodov aj ich príjem, ktorý spolu s príjmom manžela nesmie presahovať cca 20 450,- teda dvojnásobok životného minima.

 

     Zároveň spolu s ďalšou klientkou ma požiadala, či by som nemohla pomôcť pri tlačive ZŤP, nakoľko obe sú osamelé (manžel jednej z nich je mimo Prievidze) a nemá im kto túto službu urobiť.

     Vzhľadom na skutočnosť, že som mala dnes cestu na ÚPSVaR – bola som vybavovať iné náležitosti pre naše OZ, tak som im tejto ich žiadosti vyhovela. Ešte mi zostáva im ho doručiť na psychiatriu do Bojníc.

                 

NÁVRH NA ZLEPŠENIE ČINNOSTI:

 

       Nie celkom zrozumiteľný výklad zákona, kedy je možné dostať počas PN-ky výpoveď, ev. ukončenie pracovného pomeru. Bohužiaľ, pri pracovnom pomere na čas určitý, ktorý končí aj počas trvanie PN-ky, toto je možné. Neexistuje ochranná doba.

 

     Ešte väčšia nejasnosť je pri rozhodovaní ukončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe počas PN-ky. Tam už taká jednoznačnosť nie je, nakoľko zákon hovorí, že: počas skúšobnej doby, podľa § 63 ZP, je možné dať pracovníkovi výpoveď tri dni pred jej ukončením písomne bez udania dôvodu. A jedným z tých dôvodov môže byť práve aj tá PN-ka.

Ale § 64 ZP hovorí, že skúšobná doba sa predlžuje o dobu, kedy pracovník z dôvodu vážnej prekážky na jeho strane pracovať nemohol, teda aj o dobu PN-ky a koľko je na PN-ke o to by mal mať dlhšiu pracovnú dobu. A počas PN-ky, teda mu uplynúť pracovná doba nemôže.

Iný výklad tohto zákona: Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď hocikedy v priebehu skúšobnej doby, nemusí čakať na jej uplynutie. Nemení to skutočnosť, že ďalej poberá dávky NP po dobu 42 dní, ale ... to isté ako v predchádzajúcom odseku.

  

        

 2.Popis odpracovaných hodín  -    Pondelok 4. 08.  2008- stacionár – 3 hodiny

 

     Pondelky nebývajú na stacionári moc veselé. A ktoré dni bývajú? Pochmúrna nálada, nič moc. Jedna klientka, Ľubka, máličko aklimatizovaná, ako tak, ale Majka, iná – nová, - nula bodov!

     Komunita tlmená, okrem Helenky a Alenky, všetci mĺkvo sa dívali na sestru, akoby v nej videli niečo, čo vidia po prvýkrát.

 

     V druhej časti nás sestra nechala samých, bola na príjme. Mali sme takú „trochu šteklivú“ tému Láska na psychiatrii. Najskôr sme im povedali, že to nie je iba o láske tzv. mladých, ale o vzťahoch ako takých a hlavne, tou psychiatriou sa nemyslí len nemocnica, ale i stacionár a dokonca i naše OZ. Keďže sme tam boli iba my dve, Mirka a ja, skôr ako to Mirka prečítala, chcela som, aby pochopili hore uvedené. Bol to článok z Druhého brehu, našej Mirke sa veľmi páčil už v minulosti a neraz sme sa o tejto téme na OZ rozprávali.

Na naše prekvapenie, napriek veku a naozaj nie veselej atmosfére, téma sa chytila. Pochopili, že nešlo len o lásku v zamilovanosti, ale vôbec o vzťahoch – kamarátskych, partnerských i ak život donesie, i o tie ľúbostné. V rozprave sa všetci navzájom ubezpečili, že by podobný vzťah len z titulu psychického ochorenia neodmietli a ak by ten druhý napĺňal ich predstavy partnerského vzťahu, prijali by ho. Potom sme spomínali... vytvorené vzťahy u ľudí, ktorých poznáme – tak z OZ, priamo z oddelení, ako aj bežne zo života. Dokonca sme spomínali i na ľudí z Premien, že to ide a síce nevieme, ktorý vzťah sa ďalej vyvíjal a skončil, ale pamätali si na TV medializovaný vzťah Imra a Danky. Mali sme z toho všetci príjemný pocit.

 

     Mirka potom s „dievčatami“ strihali látku na vankúšiky a Jurko nás mlčky sledoval. Nemal jednoducho náladu. Možno sa viac ponoril do svojho príbehu vzťahov, ktoré mu ublížili a to prostredníctvom bulvárneho časopisu. Tiež sme rozprávali, ako sa brániť, keď iní zneužívajú ich dôverné údaje – adresy, t.č. – dokonca to vraj boli aj osoby z personálu. Len naši ľudia odmietli identifikovať, že kedy a kde sa to stalo. Dokonca im to urobilo zle aj v rodine, lebo potom nežiaduce osoby chodili ku ním domov a snažili sa aj proti ich vôli s nimi kontaktovať. Tak sme im vysvetlili, že aj kvôli tomu je tu PA, PD, že sme schopní naniesť na tie správne miesta podobné problémy, ak by sa vyskytli u nás na stacionári, ev. priamo na oddelení, či aj na Združení. Ale neviem, či by to ľudia na Združení urobili, lebo na túto tému majú „pokynov, vzdelávania“ až, až... A doposiaľ sme nič podobné nezaznamenali.

 

     Neskôr som spolu s Ľudkou riešili problém jej výpovede a boli sme zmrazené jej zistením, že ak chce si podať žiadosť o invalidný dôchodok, musí byť práceschopná, nie PN. Neviem, z akého dôvodu, ale overím si to.

 

     Potom sme riešili problém PN-ka a skúšobná doba, ale to som už hovorila, že výklad môže byť aj dvojaký, naozaj neviem, ktorý je správny. Logika hovorí v prospech aj jedného, aj druhého § ZP – teda aj 63, ale aj 64. Jednoducho, neviem!!!

 

     Pravdepodobne, zase budem mať istý „výpadok účasti“ na PA a bude to pre mňa prinajmenšom nepríjemné. Táto práca je pre mňa obrovským naplnením, poznaním a cítim sa počas pobytu či to už na odd. alebo stacionári – jednoducho sa tam teším.

 

     Neviem, či to môžem považovať za prácu PD, nebolo to na stacionári, bolo to u nás na Združení. S mamičkou, rodinný príslušník, sme už po druhý raz sedeli a rozprávali sa o jej synovi, ktorý je momentálne na liečení v Pezinku. Trpí schizofréniou a ... jej vzťah k synovi, synov vzťah k nej, vzťahy ostatných členov navzájom vrátane syna menovaného, teda vnuka a jeho zvláštne postavenie v rodine, nakoľko sa ho matka vzdala.

Ak sa k tomu pridá ešte alkohol, lepšie povedané roky pretrvávajúca závislosť, neuvážené narábanie s financiami, pokusy o ublíženie na zdraví – sebe, matke i ostatnej rodine, - exekúcia, o ktorej sme sa bavili ako o nosnej téme, je v podstate iba maličkosť.

Nie, práve preto táto matka prišla za mnou a hľadali sme riešenie. Keďže z 1 056,- Sk vznikol dlh 28 516,- Sk, rozhodli sme sa, že menovaný podá návrh na súd zbaviť ho tohto záväzku. Je už viac ako 5 rokov na inv. dôchodku, lieči sa priebežne stále, alebo by sa mal, a dlhy robí tiež poctivo. Takže matka sa radila aj o čiastočnom zbavení svojprávnosti.

Napriek všetkému, táto matka má svojho syna rada, záleží jej na ňom a trápením pre ňu nie je iba on sám, jeho syn i dcéra, ktorá žije u svojej matky z druhého vzťahu, ale hlavne jej vlastná rodina. Otec, dve sestry i bratia odmietajú svojho brata, želajú si, aby spáchal samovraždu. Vraj, „kým nás má on pozabíjať, radšej nech zabije seba!“ Dokonca toho názoru je aj jeho otec, i jeho vlastné dve deti. A matka: ona len „aj keď hnilé, srdcu milé...“ Normálne ľudsky som si po jej odchode zavzlykala a presunula som sa myšlienkami, že ... tieto pocity sú mi známe a blízke.

  Je mi ľúto, že sme k sebe takí, ale... naozaj by bol riešením ústav – aspoň na čas určitý???

        

  

NÁVRH NA ZLEPŠENIE ČINNOSTI:

 

  Nie celkom zrozumiteľný výklad zákona, kedy je možné dostať počas PN-ky výpoveď, ev. ukončenie pracovného pomeru. Bohužiaľ, pri pracovnom pomere na čas určitý, ktorý končí aj počas trvanie PN-ky, toto je možné. Neexistuje ochranná doba.

 

     Ešte väčšia nejasnosť je pri rozhodovaní ukončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe počas PN-ky. Tam už taká jednoznačnosť nie je, nakoľko zákon hovorí, že: počas skúšobnej doby, podľa § 63 ZP, je možné dať pracovníkovi výpoveď tri dni pred jej ukončením písomne bez udania dôvodu. A jedným z tých dôvodov môže byť práve aj tá PN-ka.

Ale § 64 ZP hovorí, že skúšobná doba sa predlžuje o dobu, kedy pracovník z dôvodu vážnej prekážky na jeho strane pracovať nemohol, teda aj o dobu PN-ky a koľko je na PN-ke o to by mal mať dlhšiu pracovnú dobu. A počas PN-ky, teda mu uplynúť pracovná doba nemôže.

Iný výklad tohto zákona: Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď hocikedy v priebehu skúšobnej doby, nemusí čakať na jej uplynutie. Nemení to skutočnosť, že ďalej poberá dávky NP po dobu 42 dní, ale ... to isté ako v predchádzajúcom odseku.

 

                                                

 

Prílohy – náhodný výber

 

 

ZÁZMAM   O STRETNUTÍ   S   KLIENTOM

Pilotný projekt „Pacientská advokácia“

(OZ „Šťastie si Ty Prievidza“)

 

Priezvisko a meno dôverníka:                                                číslo prípadu:             Dátum:     /      /2007

 

Popis problému:

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Návrh riešenia problému:

 

 

 

 

 

 

 

 

Dátum budúcej konzultácie:                                                            Podpis klienta:

____________________________________________________________________________________

Poznámky:

 

*)napr. odovzdanie letákov, poskytnutie kontaktu (na OZ, inú inštitúciu...)

**) napr. bývanie, hospitalizácia, práca, rodinné vzťahy, formy soc. dávok, spôsobilosť na právne úkony

 

 

 

 

                                                           PREHLÁSENIE

 

Ja, dolu podpísaný/á..................................................., narodený/á....................v.......................................,

 

súhlasím, aby pani...........................................z občianskeho združenia pacientov „Šťastie si Ty“, so sídlom v Prievidzi, mi pomohla s riešením mojej nepriaznivej životnej situácie, resp. môjho problému.

 

Ďakujem za pomoc.

V Prievidzi, dňa......................................................Psychiatrické oddelenie         .........................................

                                                                                                                                       Podpis klienta

 

 

                         

SPLNOMOCNENIE

 

Ja, dolu podpísaný/á..................................................., narodený/á....................v.......................................,

 

Splnomocňujem  pani...........................................z občianskeho združenia pacientov „Šťastie si Ty“, so

 

sídlom v Prievidzi, aby v mojom zastúpení.................................................................................................

 

Ďakujem.

 

 

 

V Prievidzi, dňa......................................................Psychiatrické oddelenie         .........................................

                                                                                                                                       Podpis klienta

                                     

 

―        ―        ―        ―        ―        ―        ―        ―        ―        ―        ―        ―        ―        ―  

 

 

                                                                                             

VYHODNOTENIE   PRÁCE   PACIENTSKÉHO   DOVERNÍKA

za mesiac........................ 2007

 

Priezvisko a meno dôverníka:

 

1. Počet odpracovaných dní za mesiac spolu:............2. Počet hod na oddelení spolu:....................

 

3. Priebeh návštev:    a) počet navštívených klientov:.............b) diskutované problémy.......................

 

........................................................................................................................................................................

 

c) druh žiadaných informačných letákov...................................................................................................

____________________

Popis odpracovaných dní

1. deň: Poznámky k priebehu návštevy (najčastejšie problémy, príp. obštrukcie...).................................

 

........................................................................................................................................................................

 

........................................................................................................................................................................

 

........................................................................................................................................................................

 

........................................................................................................................................................................

 

........................................................................................................................................................................

 

2. deň: Poznámky k priebehu návštevy (najčastejšie problémy, príp. obštrukcie...).................................

 

........................................................................................................................................................................

 

........................................................................................................................................................................

 

........................................................................................................................................................................

 

........................................................................................................................................................................

 

........................................................................................................................................................................

 

3. deň: Poznámky k priebehu návštevy (najčastejšie problémy, príp. obštrukcie...).................................

 

........................................................................................................................................................................

 

........................................................................................................................................................................

 

........................................................................................................................................................................

 

........................................................................................................................................................................

 

........................................................................................................................................................................

 

 

 

 

 

Zápisy zo stretnutí – náhodný výber

 

                                                       Z á p i s

zo stretnutia pacientskych dôverníkov dňa 8. mája 2008 - š k o l e n i e  PD

 

Prítomní: 4 – viď prezenčnú listinu - príloha

 

l. Toto stretnutie sa uskutočnilo hlavne kvôli vzdelávaniu členov OZ – M. Ma-

   chovej a M. Peťovského, aby v tomto roku mohli vykonávať funkciu pacient-

   skeho dôverníka.

   Táto prvá časť školenia bola prerozdelená na dve časti – časť vzdelávaciu a

   časť organizačnú.

 

2.Vo vzdelávacej časti sme sa zamerali hlavne na tieto aktivity. A. Karáseková školila prítom-

    ných na témy:

-         poslanie, význam a úlohy pacientskeho dôverníctva

-         profil pacientskeho dôverníka

-         zákonné povinnosti pacientskeho dôverníka

-         postavenie pacientskeho dôverníka vo vzťahu lekár – pacient

-         etika správania a vzťahov pacientskeho dôverníka

 

3. Aj keď táto časť vzdelávania bola obsahovo pomerne náročná, trvala skoro 2 celé hodiny,

    bolo nutné novým PD priblížiť základné princípy práce pacientskeho advokáta-dôverníka.

    Okrem toho sme túto časť vzdelávania doplnili aj o ďaľšie konkrétne poznatky, získané z

    minulého roku a to:

-         členenie klientely z rôznych hľadísk – (sociálneho, zdravotného, podľa veku...)

-         aktivity a spôsob, ako budeme dané aktivity konkrétne realizovať

 

4. V druhej časti vzdelávania sme riešili konkrétne organizačné náležitosti, ako je

    -   stretnutie s primárom kvôli začatiu samotného projektu,

    -   dohodnutie konkrétnych podmienok realizácie jednotlivých plánovaných aktivít

        so sestrou stacionára

-         konkrétne prerozdelenie úloh jednotlivých pacientskych dôverníkov do začatia realizá-

cie projektu

 

5. Napriek tomu, že toto prvé stretnutie trvalo viac ako tri hodiny, určite sme nenaplnili svoje

    predstavy o vzdelávaní nových PD. Vzhľadom na to, že M. Peťovský sa priamo na danom

    projekte PRE TEBA zúčastňoval ako človek, ktorý bol vždy k dispozícii pre všetkých aj

    v rámci PD, má už mnoho skúseností priamo z „terénu“. M. Machová bola vlani v úlohe

    našej klientky, preto podrobne hodnotila naše vlaňajšie správanie a vedomosti si doplnila

    hlavne o tie oblasti, kde ako klientka nemohla byť prítomná.

 

6. Do budúcnosti navrhujeme, ak by sa v priebehu roka niekto o daný post zaujímal, budeme

    ho v rámci Združenia školiť priebežne s tým, že možno v budúcnosti bude môcť vykoná-

    vať túto funkciu už bez náležitého vzdelávania.

 

7. Pre účastníkov školenia bolo zakúpené občerstvenie v sume 209,- Sk.

 

 

                                                                            Zapísala:  Fulajtárová Eva

                                                          Z á p i s

                     zo  stretnutia  pacientskych dôverníkov dňa 18. 10. 2008

 

Tohto stretnutia sme sa zúčastnili všetci štyria PD za účelom vypracovania ďalšieho postupu prác, harmonogramu, ev. aj finančné hľadisko.

 

l. Najskôr by sme chceli kladne hodnotiť skutočnosť, že naše aktivity, teda práca

   pacientskeho dôverníctva prekročila rámec nášho Združenia. Mnohé z toho, čo

   v rámci sedení PD rozoberáme, stalo sa verejne prístupným internetovým fó-

   rom s kladným ohlasom. Síce ide o súkromnú stránku fulajtarova.blog.sme.sk,

   ale témy vonkoncom nie sú súkromné, sú určené širokej verejnosti.

 

2. Nosným bodom programu dnešného programu je vypracovanie nového harmo

    nogramu, nakoľko v rodine p. Mirky Krajčírikovej došlo k zmene rodinných

    pomerov, ktoré musíme rešpektovať. Jej manžel utrpel vážny pracovný úraz a

    vzhľadom na skutočnosť, že sa nemá počas sobôt ako tak načas dostaviť do

    nemocnice, je potrebné zmeniť už naplánovaný program.

 

3. Do práce PD nám istým spôsobom zasahuje aj činnosť nášho ISC, ktorá vrcho

    lí zvyčajne počas sobôt, takže soboty sú pre nás dosť plné a na charakter tých-

    to podujatí sme prispôsobili aj činnosť daných aktivít na subakútnom odd.

    NsP v Bojniciach. Ide hlavne o našich ľudí, ktorých potrebujeme na všetkých

    postoch takmer súčasne.

 

4. Prácu PD sme zhodnotili i po stránke finančnej. Urobili sme si plán výdavkov

    Na september-október s tým, že ak si čosi ušetríme, tieto použijeme neskôr a

    To hlavne na aktivity v mesiaci november-december a ešte dokúpenie admini-

    stratívnych pomôcok. Budeme potrebovať financie na zviazanie hodnotiacej

    správy, papier a radi by sme si ešte zakúpili aj fotografický papier.

 

5. Medzi naše najvýznamnejšie plánované podujatia bude v dňoch

    11. 11. a 25.11. – kedy budeme mať u nás na Združení tzv. tvorivé dielne za

    prítomnosti našich klientov zo stacionáru.

    Oproti vlaňajšku sme navrhli dve nové témy a to téma: Bohom požehnané

    Vianoce... pre nás všetkých (táto téma je zverejnená aj na internete, danej int.

    Stránke), potom je to tiež téma výsostne aktuálna: Vhodné oblečenie pre kaž-

    dú príležitosť...

    Tento projekt medzi našimi klientmi oficiálne ukončíme 15. decembra aj za 

    účasti členov personálu. Do konca roku nás čaká ešte finančné vyhodnotenie

    projektu a navrhnutie nosných bodov hodnotiacej správy.

    18. decembra sa v našich priestoroch, t.j. v priestoroch ISC uskutoční vianoč-

    Né posedenie v rámci OZ a prizvanými hosťami budú aj naši klienti zo stacio-

    Náru. V podstate to bude spoločný vianočný večierok.

6. Okrem toho plánujeme aj spoločnú aktivitu – stretnutie rodinných príslušní-

    kov v priestoroch psychiatrie v nemocnici. Bohužiaľ, bude to prvé takéto spo-

    ločné stretnutie, lebo to poznávacie nevyšlo. Z ich strany nebol záujem.

    Presný termín ešte nepoznáme. Malo by byť niekedy v polovici decembra.

 

 

 

 

 

 

Prítomní:                                           

 

 

 

 

                                                                                     Zapísala: Fulajtárová

 

 

 

 

... A osobné zhodnotenie toho, čo najviac zarezonovalo v nás všetkých...

 

 

 

     Takže skutočný koniec projektu? Určite v nás zostane mnoho nevypovedaného, nezodpovedaného, nedoriešeného. Je však pravdou, že istí ľudia, naši klienti v nás budú dlho a bude musieť uplynúť nejaký ten čas, kým odoznejú...

 

 

1. Akosi sa musím vracať k pani Ľube. Stále mám pocit, že jej myšlienky sú príliš, príliš „čierne“. Nedokážem v nej zbúrať bariéru, istý druh strachu z okolia, v ktorom žije. Podľa vonkajších znakov, neprimeraných obranných reakcií vo vzťahu k okoliu, usudzujem, že je to týraná žena. Rozpráva veľmi potichu, jej vety sú najviac s tromi slovami, mimovoľné obranné reakcie rúk aj v tom prípade, keď okolo nej len niekto prejde, pri rozhovore má dolu hlavu a tvár si zakrýva vlasmi...

Z liečebného pobytu na stacionári bola vylúčená, lebo si neplnila základné povinnosti vyplývajúce z titulu liečby a vzťahu ku zdravotnej poisťovni. Odvtedy sa mi neozvala.

 

2. ... Nie je to moja blízka príbuzná, je to iba moja dcéra a má už vlastnú rodinu, deti aj muža ...   – výrok matky, ktorá bola oslovená ako príbuzná v rámci oslovovania príbuzných počas návštevných hodín.

 

3. Po návrate z protialkoholického liečenia som nepil takmer 8 mesiacov. Keďže predtým som bol pre všetkých, celú moju rodinu, príbuzných i pre celú dedinu iba „ožran a ožratá sviňa“, čakal som zmenu v hodnotení hlavne od mojej manželky a detí. Neudialo sa však nič pozitívne. Každým dňom som počúval iba to: - toto divadlo dlho hrať nevydržíš a zase začneš chľastať. Nie si k ničomu, si nám všetkým iba na hanbu a nevoď nás za nos. Ktohovie či tajne znova nechľastáš. S tebou už nepočítame, si iba hanbou rodiny. A tak ... tak som začal znovu piť! Veď oni aj tak nič iné odo mňa nečakali, iba kedy začnem. A tak som im urobil radosť a spil som sa po 8-mich mesiacoch do nemoty!!!

 

4. Kedy človeka možno označiť za alkoholika, za závislého? Je na to nejaký predpis? Stačí iba raz mať vypité a manželka, ktorá z titulu svojho ochorenia potrebovala mať odo mňa ako do muža pokoj, rozhodla. Po istej oslave, keď dospelé deti odišli, zavolala políciu a udala ma, že som na ňu robil nátlak a že som ju chcel znásilniť. Vzhľadom na jej akútny zlý zdravotný stav ma o   bvinili z trestného činu nátlaku a pokusu o znásilnenie a keďže sme takmer celé popoludnie doma oslavovali, mal som čosi vypité. Presne: 1,4 promile. Takže ma páni policajti hneď odviedli. Najskôr ku nim, potom na psychiatriu, že som sa v stave opilosti pokúsili znásilniť vlastnú manželku. Bol z toho súd, dostal som podmienku 6 mesiacov s odkladom na 3 roky a bola mi uložená povinnosť liečiť sa zo závislostí na alkohole. Pred týmto incidentom som nepíjal, maximálne raz – dva razy do mesiace deci, dve vínka alebo nejaký ten koňačik pri mariáši u kamaráta. Výpoveď môjho bývalého zamestnávateľa, mojich kamarátov, dokonca i zaťa – cudzinca, nezabrala. Som alkoholik!!!

 

5. Ako reagovať a neublížiť – ani sebe, ani klientovi, keď ním je bývalý vlastný šéf z obdobia 80-tych rokov. Dnes sme sa stretli v opačnom garde, on bol na druhej strane a jeho povinnosťou bolo v rámci daných aktivít vypočuť si nás, teda mňa. Celé naše sedenie neustále rušil neprimeranými poznámkami, typu – to už stačí, kto to má počúvať, hádam nie sme v kostole, toto je povinné, atď...

Určite nikto z prítomných, - PD, personálu ani len netušil, že my dvaja sa poznáme a ... bohužiaľ, kedysi veľmi dôležitú osobu som dnes videla na nesprávnom mieste. Nič sa neudialo. Pri každej tejto reakcii, som prestala a čakala na odozvu ostatných. Správanie tohto pána pôsobilo na nich rušivo a ľudovo povedané z danej komunity ho sami vylúčili slovami: „Jano, choď do ..., nevyrušuj“!!! A Jano sa zdvihol a s veľkým hrmotom odišiel. Nebolo to však ľahké a nebola som na toto stretnutie pripravená.

 

6. Pri návšteve priestorov nášho OZ všetci naši klienti zo stacionára svorne odišli do telocvične a cvičili. Muži i ženy. Bolo to prekvapujúce, nakoľko ich  tejto aktivite nikto dopredu nevyzval.

 

7. Je pozoruhodné, že do našich individuálnych pohovorov sa zapájali aj muži, ktorí skôr túto aktivitu moc vážne neberú. Boli sme prekvapení aj i precíznym vedením zápisov o našej účasti, hlavne na subakútnom odd. a čo sa týka aj mužov.

 

8. Z tohto nám vychádza, že muži sú rovnako citlivé a zraniteľné ľudské bytosti, ktorí tiež túžia, aby ich niekto chápal a mal rád. Zaujímavé. Nám sa zdali skôr uzavretí, s nezáujmom o tieto aktivity a trochu aj, že sme pre nich „nutné zlo“. Ale to tak nie je!